Smrť politiky a budúcnosť verejnosti (2)

Vlády nadbiehajú korporáciám, sponzorujú ich zámery, uspokojujú ich potreby. Namiesto toho, aby ich držali pod kontrolou, ešte ich ochotne ospravedlňujú. Prostredie prázdnych fráz, v ktorom dnešná politika operuje, degradovalo úroveň politickej rétoriky a vyvolalo v žuďoch pocit, že politické inštitúcie nemajú pre bežný život žiadny význam.

Najradikálnejšia možnosť: nevoliť

Otázka, samozrejme, znie, čo môžeme robiť v takejto situácii. Politici nás presviedčajú, že máme možnosť zvoliť si novú reprezentáciu štátu. V takejto spoločnosti je však už úplne jedno, či sa pri moci striedajú konzervatívci s liberálmi alebo liberáli so socialistami. Kým sa politici tvária, že každé vožby sú malou revolúciou, ktorá zmení podstatu problémov, v skutočnosti ponúkajú iba iný variant toho istého systému. Parlament je inštitucionalizované srdce režimu. Nereprezentuje žudí, ale legitimizuje vládu. Je to anachronický pozostatok privilegovaného stavovského snemu, ktorý medzitým nadobudol korporatívny charakter. Aj príklad histórie zelených strán ukázal, že akonáhle environmentálne hnutie prijalo výzvu na parlamentnú súťaž a akceptovalo tým jeho pravidlá hry, chytilo sa do pasce, v ktorej ho bolo vežmi žahké rozdrviť.

Najradikálnejšou možnosťou by, prirodzene, bolo nevoliť. Politici nemajú právo žiadať od občana „zodpovednosť” raz za štyri roky, keď sami sa správajú nezodpovedne počas celého funkčného obdobia. Nesmieme zabúdať, že volebné právo v sebe obsahuje aj možnosť nezúčastniť sa na hlasovaní. Aj to je vyjadrenie postoja a nemusí byť iba prejavom žahostajnosti, ale naopak, vážneho záujmu o charakter verejného života. Takéto rozhodnutie je spravidla chápané ako protest proti tomu, čo sa na politickej scéne deje. Na druhej strane je vežmi ťažké pripustiť, že volebné právo ako historický výdobytok, ktoré bolo vykúpené krvou v storočnom zápase más, má byť tak žahko opustené.

Moc nad korporáciami?

Už spomínaná Noreena Hertzová ponúka iné riešenie. Navrhuje obrátiť pozornosť občana z volených inštitúcií na obchodné spoločnosti. Argumentuje, že všetko, čo kupujeme (benzín, lieky, potraviny, dopravu atď.) v čoraz väčšej miere kontrolujú korporácie. Majú teda pre nás aj väčší význam. Kým skôr sme disponovali politickou mocou prostredníctvom volebných hlasov, dnes môžeme získať moc nad korporáciami tým, že sa spojíme s inými spotrebitežmi. Najefektívnejší prejav politického postoja nespočíva v tom, že hodíme „vlastné želania” do volebnej urny v nádeji, že nová reprezentácia ich splní. Efektívnejším prejavom sa stáva to, že občan v supermarkete kúpi alebo odmietne určitý tovar. Kde nakupujeme, ako nakupujeme a čo nakupujeme je životnou výpoveďou o tom, v čo veríme. Vo svete, v ktorom žudia cítia, že zvolená reprezentácia už nekoná v ich záujme, požadujú občania v stále väčšej miere zodpovednosť zo strany korporácií. A zdá sa, že svet biznisu je pružnejší ako svet politiky. Na rozdiel od politikov si korporácie nemôžu dovoliť, aby spotrebitežská verejnosť bola sklamaná alebo trvalo nespokojná. Firmy, na ktoré aktivisti upozornili, zmenili na rozdiel od politických strán štýl svojich aktivít. To, že sa nadnárodné spoločnosti stanú centrom pozornosti médií, samozrejme nezmení morálku manažérov, zmení to však rebríček priorít týchto korporácií. A žudia si uvedomujú, že obchodné spoločnosti (na rozdiel od politikov) reagujú na ich požiadavky rýchlejšie a berú ich vážnejšie. A nadnárodné firmy, naopak, zisťujú, že ak prevezmú časť nákladov, ktorých sa vzdal štát, upevní to ich postavenie v spoločnosti a následne rastie i zisk korporácií.

Demokracia nie je možná bez politických inštitúcií

Lenže tento idylický vzťah má jeden háčik. Investície do sociálnej oblasti a environmentálnej udržatežnosti nikdy nebudú patriť k ťažiskovým aktivitám korporácií. Biznis nemá spoločenskú zodpovednosť, sleduje vlastné záujmy. Z toho dôvodu spožahnúť sa na morálny charakter manažmentu znamená v konečnom dôsledku prenechať im možnosť rozhodovania podža vlastného rozmaru, či nás zachovajú pri živote alebo nás nechajú zahynúť. Demokracia sa nezaobíde bez politických inštitúcií, a to napriek tomu, že tie súčasné sú v hlbokej kríze.

Riešenie spočíva v kombinácii občianskeho protestu, spotrebitežského aktivizmu a volebného práva. Občan, ktorý má chuť niečo zmeniť, si musí uvedomiť, že vhodenie lístka do volebnej urny je to posledné a najmenej dôležité, čo môže urobiť. Pravidelné uplatňovanie volebného práva na rozvoj alebo čo i len udržanie demokracie nestačí. Dnes vidíme, že rastúca žahostajnosť voči politickým stranám neznamená, že sa občania nezaujímajú o verejné záležitosti. Naopak, prekvitá záujem o členstvo v občianskych združeniach. Niektoré environmentálne organizácie nahrádzajú klasickú formu politickej účasti aj tým, že kupujú akcie kritizovanej obchodnej spoločnosti s ciežom vystúpiť na valnom zhromaždení akcionárov, prípadne pokúsiť sa ovplyvniť smerovanie formy. Aj na Slovensku vidíme, že čoraz viac občianskych aktivít je pri presadzovaní záujmov žudí úspešnejších ako klasické politické strany.

Volebného práva sa nemožno vzdať, dnes je však zoči-voči novej globálnej realite absolútne neúčinné, ak nie je súčasťou širšieho občianskeho zápasu. Ak sa váš príspevok k demokracii obmedzuje na to, že pravidelne financujete partokraciu (za každý volebný hlas dostane politická strana podža nových pravidiel 240 korún), potom je oveža zmysluplnejšie, keď zaplatíte členské nejakému občianskemu združeniu, ktoré má reálne výsledky alebo potrebnú akcieschopnosť v boji za práva a potreby občanov. Takouto angažovanosťou dnes dosiahnete čoraz viac. Naopak politik, ktorý by to chcel myslieť so zmenami úprimne, by si musel pokorne uvedomiť, že nie je na čele tohto zápasu, ale v jeho službách ako nástroj nevyhnutného verejného servisu. Možno by na naštartovanie kvalitatívnej zmeny pomohol aj dobre organizovaný dočasný volebný bojkot, v každom prípade sa treba ujať aktivizácie širokého občianskeho hnutia schopného obnoviť funkcie verejnosti v ich novej podobe zodpovedajúcej podmienkam spoločnosti v ére globalizácie.

Autor je vysokoškolský učitež
Slovo č.40/2005, O SPOLOČNOSTI / Eduard Chmelár