Najdôležitejšou otázkou je, či v súčasnosti systém KGI je prakticky najoptimálnejšia reálna cesta fungovania ¾udskej spoločnosti vo svete. Je to ťažko a možno aj nemožné rozhodnúť, pretože chýba porovnanie s inou spoločnosťou, ktorá by bola nezávislá od KGI. Predpokladám, že relatívne čiastočnú nezávislosť od KGI malo v histórii málo štátov, napríklad od roku 1918 bývalý ZSSR, štáty Varšavskej zmluvy a Řína po roku 1945. V týchto krajinách koalícia globálnych investorov bola nahradená centrálnou politickou mocou. Tieto štáty stratili svoju relatívnu nezávislosť od KGI okolo roku 1989 s výnimkou Říny a možno niektorých krajín na blízkom východe.
KGI má mnohé pozitívne výsledky v súčasnom svete, o ktorých je možné si prečítať v mnohých publikáciach, i keï mnohé vydáva priamo KGI. Ja popíšem niektoré negatívne javy súčasného systému KGI, na ktoré poukazujú niektorí kritici (alebo kritici, ktorých poznám).
Všeobecne sa hovorí, že svet od Druhej svetovej vojny pokročil dopredu v ekonomickej, politickej a sociálnej oblasti. Globálna ekonomická produkcia sa zvýšila z 3.8 triliónov dolárov v roku 1950 na 18.9 triliónov dolárov v roku 1992 (počítané na hodnotu doláru v roku 1987). Zaujímavé je, že napr. zo stretnutia Spoločnosti pre ¾udské práva Latinskej Ameriky sa dozvieme, že v Latinskej Amerike, ktorá je ovládaná KGI, je teraz o 7 miliónov ¾udí viac hladných, 30 miliónov viac negramotných, o 10 miliónov viac rodín je bezdomovcov a o 40 miliónov viac ¾udí je nezamestnaných ako pred 20-timi rokmi. Zväčšil sa rozdiel medzi príjmom 20% najbohatších a 20% najchudobnejších ¾udí. Zvýšilo sa množstvo neregulovaného, špekulatívneho kapitálu. John Eatwell, špecialista na financie z Cambridge Univerzity, odhaduje, že v r. 1970 okolo 90% medzinárodného kapitálu bolo použitých pre obchod a dlhodobé investície a 10% pre špekuláciu. Okolo roku 1990 sa tieto údaje obrátili. 90% svetového kapitálu sa používa na špekulácie a 10% na obchod a dlhodobé investície. Zaujímavé je, že 70% svetového obchodu je kontrolovaných len 500 korporáciami [16, 17, 25].
Medzinárodná zadåženosť chudobných krajín vzrástla z 134 miliárd dolárov v roku 1980 na 473 miliárd dolárov v roku 1992. Úroky z dlhu vzrástli z 6.4 miliárd dolárov na 18.3 miliárd dolárov. Zaujímavé je, že chudobné krajiny, z ktorých mnohé modifikovali ekonomiku pod¾a návodu Svetovej banky a MMF, pokračujú v platení zvyšujúcich sa úrokov týmto organizáciám. Pod¾a správy UNESCO, okolo pol milióna detí v Afrike zomrie každý rok v dôsledku toho, že tieto krajiny musia splácať dlhy. Pod¾a Svetovej zdravotníckej organizácii sa odhaduje že okolo 11 miliónov detí zomrie v krajinách tretieho sveta každý rok. Tomuto by sa dalo zabrániť, napríklad poskytnutím potravín a liečením týchto detí zadarmo. Ale ekonómovia KGI namietajú, že takýto postup by porušil princípy vo¾ného obchodu.
David C. Korten, ktorý pracoval mnoho rokov pre americké štátne a súkromné pomocné programy v krajinách tretieho sveta vo svojej knihe "Keï korporácie vládnu svetom" [25], uzatvára svoje dlhoročné poznatky, kde hovorí, že podpora rozvoja v treťom svete zvonku vážne porušila ¾udské vzťahy a život komunity a spôsobila významné ťažkosti pre tých ¾udí, ktorým mala priniesť úžitok. Naopak, keï ¾udia našli slobodu a sebadôveru rozvíjať sa, demonštrovali obrovský potenciál vytvoriť lepší svet.
Rozvoj tej ktorej spoločnosti závisí od ¾udskej schopnosti získať kontrolu nad lokálnymi zdrojmi a použiť efektívne skutočné zdroje v svojej lokalite - pôdu, vodu, pracovnú silu, technológiu a ¾udskú vynaliezavosť a motiváciu. Väčšina rozvojových intervencií transferuje kontrolu lokálnych zdrojov na väčšie a viac centralizované inštitúcie, ktoré sú nepochopite¾né lokálnym ¾uïom a nezodpovedné k ich potrebám. Řím väčšie množstvo peòazí tečie cez tieto centrálne inštitúcie, tým viac sa ¾udia stávajú závislí, tým menej oni kontrolujú svoj vlastný život a zdroje, a tým rýchlejšie sa rozširuje rozdiel medzi tými, ktorí majú centrálnu moc a tými, ktorí h¾adajú ako vyžiť v lokálnej komunite.
D.C. Korten [25] podáva dôkazy, že v súčasnosti sa zvyšuje sociálna a s prostredím súvisiaca dezintegrácia skoro v každej krajine sveta, ako sa zistilo pod¾a stúpania chudoby, nezamestnanosti, finančnej a spoločenskej nerovnosti, násilnej kriminality, rozpadajúcich sa rodín a degradácie životného prostredia. Rozdiel medzi príjmami najchudobnejšej a najbohatšej vrstvy obyvate¾stva sa pod¾a údajov OSN dal v roku 1960 vyjadriť pomerom 1:30, zatia¾ čo v roku 1990 už 1:62. Napríklad, OSN odhaduje okolo 1 milióna detí-prostitútok vo svete, ako výsledok nesmiernej biedy, v ktorej musia deti a ich rodičia žiť, vlastne ako výsledok globálneho liberálneho demokratického kapitalistického systému. Vlastní rodičia preto sami predávajú svoje deti priekupníkom, aby si tak zabezpečili živobytie. Zaujímavé je, že málokto h¾adá príčinu, prečo uvedené rodiny žijú v tak bezvýchodiskovej biede. V dôsledku nerovnomerne rozdeleného príjmu, 25-30 miliónov ¾udí je nútených pracovať v cudzej krajine. Odhaduje sa, že na svete pracuje okolo 20-40 miliónov neregistrovaných prisťahovaleckých pracovníkov.
Svet sa stále viac a viac rozde¾uje medzi tých, ktorí sa tešia blahobytu a tých, ktorí žijú v nehumánnej chudobe, otrockej pokore a ekonomickej neistote. Zatia¾ čo hlavní manažéri korporácií, bankári, finanční špekulátori, atléti a oslavovanci majú mnohomiliónové dolárové ročné platy, naproti tomu okolo 1 miliardy ¾udí sa snaží prežiť s príjmom menej ako 1 dolár na deò. Napríklad počet miliardárov v USA sa z jedného v roku 1978 zvýšil na 120 v roku 1994 a na 135 v roku 1996. Niektorí autori predpokladajú, že USA s populáciou okolo 5% konzumuje 40% svetových zdrojov. Počet miliardárov vo svete sa zvýšil z 145 v roku 1987 na 358 v roku 1994. Žeby platila priama úmera: so zvyšovaním sa počtu miliardárov vo svete sa úmerne zvyšuje zahraničný dlh chudobných krajín?
Bohatší sa stávajú bohatšími a chudobní chudobnejšími. 400 najbohatších ¾udí v USA zvýšilo cenu svojho majetku o 92 miliárd dolárov medzi 1982-1993 na absolútnu hodnotu 328 miliárd, čo je viac ako hrubý národný produkt miliardy ¾udí žijúcich v Indii, Bangladeši, Sri Lanke a Nepále. Zaujímavé je, že v masmédiách sa neanalyzujú príčiny tejto skutočnosti. Rád by som vedel, či pomerom, 400 ku 1 miliarde, súčasný systém môže začať súťažiť s otrokárskymi a feudálnymi spoločnosťami. Rozloženie súčasného majetku napríklad v USA má podobný charakter. 0.5% najbohatších ¾udí USA vlastní 37.4% majetku v cenných papieroch. Okolo roku 1995 v USA, 1% ¾udí vlastnilo 43% majetku, 10% ¾udí vlastnilo 94% majetku. V súčasnosti 358 miliardárov sa teší z majetku 760 miliárd dolárov, čo sa rovná majetku najchudobnejších 2.5 miliardy ¾udí na svete. Zistil som, že tento pomer je tak ve¾ký, že sa nedá ani ukázať graficky. Predsa som sa pokúsil ukázať tento pomer na obrázku č. 3.
Rovnaký majetok ako 358 miliardárov postavených na seba, ktorý by sa zmestili do ståpca vysokého 1 cm, má majetok 2.5 miliardy najchudobnejších ¾udí na svete, čo predstavuje výšku ståpca 69,83 km. Rád by som vedel ako by vyzeral tento graf keby sa porovnal majetok 358 najbohatších a 2.5 miliardy najchudobnejších ¾udí sveta, napríklad v roku 3000 pred našim letopočtom, počas rímskeho impéria, v stredoveku, v čase Francúzskej revolúcie v 19. storočí, v roku 1930, alebo predpoklad na rok 2050? Zaujímavé, že aj z čísel ukázaných na obrázku č. 3. profesionálna propaganda KGI dokáže argumentovať, že vo¾ný trh funguje spravodlivo a prináša približne rovnako progres na celom svete.
Morálni filozofovia trhového liberalizmu nerobia rozdiel medzi právom peòazí a právom ¾udí. Oni porovnávajú slobodu a práva individualistov s trhovou slobodou a právom vlastniť bohatstvo. Sloboda trhu je sloboda peòazí a keï práva závisia od bohatstva viac ako od osobnosti, len tí ktorí majú bohatstvo majú práva. Výsledok fungovania demokracie je nasledovný: Řím mám viac peòazí tým mám viac slobody prejavu, slobody tlače, slobody vzdelania, slobody v zdravotníckom ošetrení, bezpečnosti, atï.
Zaujímavé sú aj platy významných riadite¾ov korporácií. Napríklad ročný plat T. F. Firsta, riadite¾a "Hospital Corporation of Amerika" v roku 1992 bol 127 miliónov dolárov, čo je okolo 780 000-krát vyšší ako 163$ priemerný plat v 20% najchudobnejších krajín. Napríklad riadite¾ (prezident) známej "Disney Comp." mal v roku 1995 alebo 1996 ročný plat 228 miliónov dolárov. Pamätám si, že lístok do Disney parku na Floride v USA stál 36 dolárov. To znamená, že 6,3 milióna návštevníkov ročne je potrebných na zaplatenie platu riadite¾a.
Jeden z príkladov filozofie vzťahov kapitalistického systému KGI vyplynul aj z televíznej diskusie, ktorú som sledoval v USA v roku 1995. Diskutovalo sa o otázke, prečo výdaje na zdravotníctvo sú vyššie v USA, ako v iných krajinách. Reportér sa pýtal člena dozornej rady ve¾kej americkej farmaceutickej firmy: Prečo lieky, ktoré vaša firma vyrába sú v Mexiku trikrát lacnejšie ako v USA? A člen dozornej rady odpovedal asi v tomto zmysle: Dozorná rada má za úlohu, aby zisk firmy bol čo najvyšší, aby hodnota dividendy bola čo najvyššia. Keï dozorná rada túto úlohu neplní, tak bude vymenená. My predávame lieky v Mexiku lacnejšie, lebo keby sme ich predávali drahšie, tak ich nikto nekúpi, a zisk by bol menší. Tie isté lieky predávame v USA drahšie, lebo ¾udia majú viac peòazí ako v Mexiku a kupujú drahšie lieky a tým máme vyšší zisk.
V súvislosti s tým ma napadá otázka, či všetci poradcovia, ktorí prišli radiť do štátov bývalého socialistického bloku sa správali vyššie uvedeným prvým prikázaním členov dozornej rady?
