Smrť ruskej komunistickej strany
Vodcovia ruskej komunistickej strany mali vždy sklon k optimizmu. Keď ich informovali o hroziacej kríze v jej radoch, so sebaistotou odpovedali, že nič také nie je možné. Keď predpovede naznačovali,
že vo vožbách do Štátnej dumy prídu o mnoho kresiel, iba sa na tom smiali. A keď sa niektorí experti pustili do špekulácií o možnom rozkole v strane, jej vodcovia odpovedali, že takýto vývoj je absolútne
vylúčený.
Teraz sa pochmúrne predpovede jedna po druhej stávajú skutočnosťou. Po prepade v decembrových vožbách do Štátnej dumy, v ktorých stratili komunisti polovicu svojich kresiel, strana už nemohla opierať,
že sa zmieta v hlbokej kríze. Súperiace frakcie sa pustili do otvoreného boja. Stúpenci bývalého predsedu Dumy Gennadija Semigina obviňovali zo zodpovednosti za neúspeh Gennadija Zjuganova, ktorý priviedol
stranu k štvrtej volebnej porážke za sebou. Šéfstvo strany však vyzvalo svojich súdruhov, aby v záujme prežitia ťažkých čias svojho vodcu podržali.
Keďže ani jedna strana neprišla s ničím, čo by aspoň vzdialene pripomínalo súdržný program či ideológiu, súboj medzi nimi nadobudol podobu krčmovej bitky, v ktorej sa verejná výmena osobných urážok
striedala so zákulisným manévrovaním.
Pred zjazdom strany tretieho júla nabrali udalosti závratnú rýchlosť. Komunistickí vodcovia nečakali, kým sa vyjadrí väčšina členstva, a začali svojich protivníkov zo strany vylučovať. No ako sa neskôr
ukázalo, nevylúčili všetkých: ba vylúčenie Semigina jemu a jeho stúpencom nezabránilo vo vypracovaní vlastného scenára pre zjazd.
Menej ako dva dni pred zjazdom zvolala Semiginova frakcia zasadanie Ústredného výboru. Zo 156 aktívnych členov sa na ňom zúčastnilo 96 (pričom uznášaniaschopnosť si vyžadovala prítomnosť osemdesiatich).
Zasadanie odvolalo Zjuganova z funkcie vodcu strany a nahradilo ho gubernátorom Ivanova Vladimírom Tichonovom. Ministerstvo spravodlivosti sa poponáhžalo toto rozhodnutie odobriť.
Zjuganovov tábor odpovedal vlastným zasadaním ÚV, na ktorom sa zúčastnilo 91 členov, ktoré zase skončilo odstránením Semiginových spojencov. Keďže aj na druhom zasadaní sa zúčastnil uznášaniaschopný
počet členov, výsledkom oboch plén boli vzájomne sa vylučujúce, no rovnako právoplatné rezolúcie. Dosť vežký počet členov strany sa pritom dokázal zúčastniť na oboch zasadaniach a poskytnúť podporu obom
bojujúcim stranám.
A tak sa nakoniec konali dva stranícke zjazdy namiesto jedného. Semiginovi stúpenci opustili zasadanie, ktorému predsedal Zjuganov, a zorganizovali vlastné na inom mieste. A hža, čo sa nestalo: oba
zjazdy tvrdili, že sú uznášaniaschopné. Zjuganovovský zjazd sa zvrhol na nekonečný prúd oslavných ód na vodcu podža najlepších tradícií totality; zato súbežne prebiehajúci protizjazd bol rovnako nekompromisný
vo svojom odsúdení Zjuganova.
Teraz stojí pred oboma súperiaciami frakciami mnoho mesiacov právnych sporov okolo otázky, ktorá z oboch strán je tá pravá. Nie je celkom jasné, čiu pravdu ruský právny systém uzná, ale to nie je až
také podstatné. Komunistická strana skončila. O značku strany, o ktorú sa povedie právny zápas, sa rýchlo prestávajú zaujímať všetci okrem tých, ktorí sú do boja priamo zapletení.
Nebolo by správne nazývať tieto udalosti rozkolom - lepším slovom je „hanba”.
Na rozdiel od sovietskej komunistickej strany, v ktorej dejinách existujú hrôzostrašné a hanebné obdobia práve tak, ako tragické a hrdinské, existovala Komunistická strana Ruskej federácie jedenásť
rokov bez toho, aby dokázala čokožvek povšimnutiahodné. Paradoxne a zároveň svojím spôsobom logicky sa strana rozpadá práve v čase, keď sa „červené” myšlienky opäť vracajú do módy. Strane, ktorá už dávno
o všetky myšlienky i zásady prišla, to však pomôcť nemohlo.
Ani jeden z oboch zjazdov neposkytol priestor komunistickým mládežníckym skupinám, ktorých hlasy zazneli pri nedávnych protestoch, ani pre aktivistov hnutia práce. Postsovietska komunistická strana
odchádza spoločne s Ježcinovou érou do dejín veď je nakoniec jedným z najodpornejších plodov tejto éry. Strana si v Putinovom Rusku nenašla pole pôsobnosti. Ani sa nehodí do nového systému, ktorý budujú
kremežskí funkcionári, ani nenašla odvahu prejsť do skutočnej opozície.
Zmiznutie tejto strany nie je žiadnou vežkou stratou. A pokiaž ide o komunistickú myšlienku, netreba sa obávať. Nájde si nových, oveža schopnejších dedičov.
Counterpunch, 9. 7. 2004
Hej Rup, 12. 7. 2004
Boris Kagarlickij je riaditežom Ústavu pre štúdium globalizácie. V čase perestrojky sa podiežal na činnosti socialistickej opozície voči KSSZ. Dodnes je významným predstavitežom ruskej nezávislej
žavice. Je priatežom hej rup!u.
Dva zjazdy a jeden pohreb
