Pohžad na február 1948 a jeho pokračovanie z trocha iného zorného uhla

Zmysel tohto kroku je v tom, že s majetkom žudu jeho správca (štát) nemôže obchodovať, ale na strane druhej mal by pod všežudovou kontrolou ho spravovať, a čo je najpodstatnejšie, ako správca je povinný čo najobjektívnejšie rozdežovať celospoločenskú produkciu hmotných a nehmotných produktov medzi ich tvorcov (podža zásluh) a ostatnú spoločnosť (podža spoločnosťou uznaných potrieb), samozrejme pod všežudovou kontrolou.

Poznámka: Základný omyl (či ciežavedomí zámer) autorov perestrojky a u nás komunistov a parlamentu v roku 1988 (15.6.), keď poštátnili národný majetok, je ten, že pri pluralite vlastníctva neexistuje žudu zodpovedajúca inštitúcia za rozdežovanie spoločenskej produkcie, ale ani právo kontroly žudu nad rozdežovaním. Množstvo vlastníkov sa predháňa v rozkrádaní tejto produkcie, na čo dopláca časť vlastníkov, ale predovšetkým proletariát.

Zopakujem pointu: štát je len správca, žud teda nespravuje ani neriadi, len kontroluje činnosť správcu (rozhodujúce pokyny pre spravovanie majetku štátom by zrejme mali plynúť z referenda). V takejto konštelácii rozdelenia práv a povinnosti nemôže existovať diktatúra, ale ani koncentrácia moci v inej podobe, pretože ekonomická podstata tohto modelu tvorí ideálne podmienky pre širokú demokraciu.

Kde sa pri tomto modely usporiadania spoločnosti zobrala diktatúra a ako to myslel Marx s tou diktatúrou proletariátu?

Marx ani iný predsa nemohol byť taký idealista, aby veril, že buržoázia sa vzdá svojich majetkov, a tým aj práva na rozkrádanie spoločenskej produkcie. Z uvedeného dôvodu na prechodné obdobie, od začiatku po úplné zospoločenštení výrobných prostriedkov predpokladal, že vznikne politický systém ktorý tento proces zospoločenštení v mene proletariátu zrealizuje a následne otvorí priestor pre širokú demokraciu, teda aj pre tých, ktorých majetky boli zospoločenštené. Bez vlastníctva už by to neboli kapitalisti a nemali ani možnosť organizovať a financovať rozkrádanie spoločenskej produkcie.

Aká bola prax u nás? Život za prvej republiky a útrapy vojny vyvolali celospoločenskú potrebu zásadnej zmeny ekonomickej podstaty spoločnosti. Toto nebola len požiadavka komunistov, ale predstava širokej verejnosti v čele s Eduardom Benešom (viď jeho citáty v diskusii na http://www.sds.cz/comment.php?akce=view&cisloclanku=2004022401). Táto zásadná zmena (revolučný krok) sa začala realizovať znárodňovacími dekrétmi v prvej etape voči kolaborantom, následne vežkých podnikov, a zrejme mala plynule pokračovať u stredných a malých podnikatežov vrátane požnohospodárstva. (Beneš, z projevu v Humenném 3.dubna 1945: „Provedeme nové pozemkovou reformu a budeme usilovat o to, aby půda dostala se do rukou těch, kteří ji sami oddělávají.”)

Keď sa zospoločenšťovanie začalo týkať širších buržoáznych vrstiev, zrejme došlo k rozpadu spoločných záujmov, čo vyvolalo situáciu, ktorú predpokladal Marx. Široká demokratická platforma a zhoda záujmov skončila a išlo o to, kto z koho! Spoločnosť sa dostala do polovice cesty a zrejme otázka znela pokračovať v znárodňovaní alebo začať parcelovať a rozkrádať už znárodnené. U nás pod tlakom žudu - či už organizovanom alebo nie - sa pokračovalo v nastúpenej ceste na rozdiel napr. od Chile, kde zásluhou Pinocheta sa karta obrátila. Február neznamenal revolučný krok, ten začal už v roku 1945, ale len odstránenie prekážky na spoločnosťou vytýčenej ceste a nástup teoretický očakávanej diktatúry väčšiny (proletariátu) voči neústupnej buržoázii. Záštita ZSSR u nás a USA v Chile zrejme zohrali svoje, ale rozhodnutia padli doma a nepredpokladám, že boli vnútené zvonku. Dôkazom je fakt, že február vyprovokovala prokapitalistická časť vlády a nie žavica. V oboch prípadoch spoločnosť nebola by ostala na polceste a spor vpred či vzad sa musel rozhodnúť.

V priebehu ďalších cca 10 rokov sa dokončila najťažšia etapa socializácie výrobných síl, pretože sa dotýkala širokých buržoáznych vrstiev, ale aj malovýrobcov a malorožníkov.

Bolo to obdobie obojstranne mimoriadne kruté a naviac dosť výrazne podporované z Východu i Západu v rámci nastupujúcej studenej vojny. O tom či tlak (diktatúra) štátu voči odporu k socializácii bola alebo nebola adekvátna, možno diskutovať, ale už nie zmeniť, len sa poučiť.

V ČSR došlo k jednej z najdokonalejších socializácií, keď spoločnosť odovzdala, respektíve štát v mene väčšiny prevzal na seba povinnosť správcu rozdežovať takmer celú celospoločenskú produkciu.

Socializmus

Socializmus je samostatná, ďalšia v rade spoločensko-ekonomická formácia na ceste k idealizovanej beztriednej komunistickej spoločnosti. V žiadnom prípade to nie je jej prvá etapa a pravdepodobne ani posledná. Ešte zrejme bude potrebné prežiť, vedecký vyhodnotiť viacero spoločenských formácii a realizovať viacero revolučných zmien, aby sme sa dopracovali ku beztriednej (otázka je či bude vôbec možná vzhžadom na nové a nové okolnosti, ktoré vývoj pred nás stavia). Jedno je však jednoznačne jasné, človek a spoločnosť idú krok za krokom vpred a každý nový krok znamená, že tento svet je civilizovanejší a ciežavedomejší.

Ak prijmeme povedané ako základ pre spätný pohžad na našu minulosť, tak mnohé skutočnosti sa nám budú javiť v inom svetle.

1. Socializmus svojou objektívnou celospoločenskou ekonomickou podstatou priam volá po širokej demokratickej politickej nadstavbe. Diktatúra mala priviesť socializmus na svet, ale mala skončiť a otvoriť priestor demokracii, nie vo vládnutí, ako si to mnohý myslia, ale v kontrole nad riadením, čim by sa vylúčila akákožvek možnosť návratu ku diktatúre!!! Komunisti mali vrátiť moc žudu, ktorú prevzali do svojich rúk vo februári 1948 v takej podobe, aby ju už nikto nemohol mu z rúk vziať. Žiaž buď z opičej lásky k socializmu alebo z teoretickej nevedomosti (asi skôr) sa pre taký krok nerozhodli a radšej zahubili socializmus (15. 6. 1988 u nás), ako by sa vzdali moci.

2. Socializmus nie je beztriedna spoločnosť. źudské poznanie nedosiahlo úroveň, aby ekonomické procesy, teda rozdežovanie produkcie a ciežavedomé ekonomické riadenie výrobných a vedeckých procesov dosiahlo exaktný charakter. V spoločnosti teda existuje riadiaca trieda, ktorá sa musí rovnako ako buržoázia zdiskreditovať, aby vypotila pod tlakom žudovej kontroly obsah ďalšieho revolučného kroku. Mnohí hovoria, že vo februári prevzala moc byrokracia a majú pravdu, to je tá trieda, ktorá nastúpila po kapitalistoch a na pozadí komunistickej vedúcej úlohy ovládala olejkárskym spôsobom ekonomické procesy u nás. Mnohé veci sa tejto triede darili (už to nebol živelný TRH), ale mnohé smrdeli primitivizmom, čo sa odzrkadlilo v nespokojnosti žudu.

3. Súčasná politická smotánka a jej duchovný služobníci nám socializmus prezentujú s dešpektom vzhžadom na diktatúru, ktorá ho realizovala, udržiavala a jej excesy. Nehovorí sa však o tom, že socializmus a diktatúra to nie sú synonyma, ale práve naopak sú to antonyma. Nehovorí sa o faktoch, ktoré potvrdzujú Marxové predpoklady o následkoch zospoločenštení. Predovšetkým treba oceniť fakt, že v socializme sa zastavil antagonistický rozklad spoločnosti (možno, že sa prehupol do zbytočného rovnostárstva, ale celý proces bol v rukách spoločnosti, teda nebol problém „nožnice otvárať či zatvárať”), zatiaž čo v kapitalistickom svete sa priepasť medzi chudobou a bohatstvom prehlbuje živelne geometrickým radom, teda presne podža predpovedi Marxovej (viď tabužky). Súčasný terorizmus nie je ničím iným ako plodom napätia z rastúcej ekonomickej nespravodlivosti, naviac zneužívaný finančnou oligarchiou na jej ďalšie prehlbovanie.

Na záver len jednu vetu, osobne si cením fakt, že socializmus preukázal, že človek nemusí podliehať živelným procesom, ale že je schopný zobrať svoj osud do vlastných rúk.

Poznámky: Aby sme neboli s Benešom sami, ktorý odmietajú súčasný komunistický pohžad na spoločenské vlastníctvo uvediem dva citáty súčasných významných osobnosti (vytriezvených ekonómov) sveta na likvidáciu spoločenského vlastníctva:

Milton Friedman, apoštol ekonómov, uznávajúcich slobodný trh, ktorý dával desať rokov predtým bývalým socialistickým krajinám radu „privatizovať, privatizovať, privatizovať” vyhlásil pred pár rokmi: „Mýlil som sa. Ukázalo sa, že vláda zákona je pravdepodobne dôležitejšia ako privatizácia.” Neviem však nič o tom, aby povedal aspoň prepáčte!

Francis Fukuyama: Rusko sa zmenilo zo štátu kontrolujúceho všetky aspekty ekonomického a občianskeho života na taký štát, ktorý nie je ani schopný vyzbierať dane či chrániť svojich občanov pred zločinom.

Tabužky