S HOSOM / Michal Řerník
Narodil sa 13. júla 1948 v Prahe. Po maturite pracoval rok ako baník v Ostrave a rok ako strojník vo Vresovej. V rokoch 1969 až 1974 študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, do roku 1989 pôsobil v Ústave pre filozofiu a sociológiu ŘSAV. Od februára 1989 do novembra 1990 pracoval ako poradca pre dvoch predsedov federálnej vlády - L. Adamca a M. Řalfu. Je známy svojím prepojením na iniciatívu MOST, prostredníctvom ktorej sa uskutočnili najdôležitejšie kontakty oficiálnej moci s opozíciou v čase „zamatovej revolúcie”. Po odchode z funkcie poradcu pracoval ako vedecký tajomník Kabinetu pre politické vedy ŘSAV, potom ako redaktor a šéfredaktor nakladate¾stva Victoria Publishing. Od začiatku roka 1997 prednáša teóriu medzinárodných vzťahov na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici. Pôsobí tiež ako redaktor týždenníka Ekonom.
- Řeská ¾avica je zajatcom transformačného a civilizačného chaosu. V tejto vete sa skrývajú tri tézy. Po prvé, byť zajatcom znamená nebyť slobodný. ¼avica je vo vleku udalostí, nevytvára ich. Nie je svojbytnou produktívnou dejinotvornou silou, ktorá by určovala cie¾ vývoja. Skutočnosť, že je vo vleku udalostí, je vyjadrená tým, že nebola a nie je schopná ponúknuť lepší scenár popretia byrokratického socializmu, ako je ten, ktorý odštartovala pravica. Nevie čeliť umelej a dramatickej sociálnej diferenciácii, ktorá prerozdelila štátny majetok v prospech skupiny vyvolených. Tým predurčila osud nieko¾kým budúcim generáciám. Navyše, všetko sa to deje v podmienkach pokračujúcej globalizácie požierajúcej sociálny štát. Pritom uznávaná humanistická predstava úpravy orientácie globalizácie ešte stále chýba. Výsledkom tejto neurčitosti je absencia skutočnej solidarity aj keï ¾avicu spája súcit s trpiacimi, chýba jej schopnosť spoločnej akcie. A solidarita je čin, nie fòukanie.
- Intelektuálna ¾avica potrebuje generačnú obmenu. Nejde len o to, že príslušníkov staršej a strednej generácie zväzuje pocit viny a strach. Každá generácia si musí definovať svoj vlastný socializmus h¾adá vlastné inštitucionálne vyjadrenie solidarity. Navyše, nepripravenosť na nové témy je civilizačná, nielen ¾avicová. I pravici chýba definícia problému a program riešenia. ¼avica je v nevýhode, pretože bola vždy intelektualizovaná. Bola hlásate¾om zmeny, čo znamená h¾adať a mať projekt sociálne spravodlivej budúcnosti. Značná čas pravice si naopak vystačí s obhajobou daného stavu delenia na privilegovaných a páriov, pričom sa nehanbí hlásať programový antiintelektualizmus. Nie náhodou bol na počiatku transformácie v postsocialistických krajinách zbožštený Friedrich von Hayek, ktorý tvrdil, že intelektuáli sú nebezpeční pre stabilitu a že spravodlivosť je nezmyselný pojem, keïže sa nedá povedať, čo to vlastne je.
Intelektuálna slabosť ¾avice je daná aj tým, že sa nepíšu a nečítajú ve¾ké analýzy a projekty. Znie to trochu absurdne ako by sa mohli čítať, keï nevznikajú? Problém je však v tom, že sa nečítajú ani tie ve¾ké analýzy a projekty, ktoré vznikli v minulosti a ktoré by mohli pomôcť. Každý poslanec je schopný zatratiť vo vášnivom prejave Freuda, Marxa, Beneša či kohoko¾vek iného bez toho, aby od nich čoko¾vek čítal. A nielen oni. Aj vysokoškolsky vzdelaní podnikatelia, ozdobení titulmi, dokážu skvelo hodnotiť bez znalosti. Spoločenská veda prestala byť h¾adaním, je obchodom s komerčne úspešnými znalosťami. Žijeme v nekultúrnej dobe, keï symboly nahradili obsah.
- Slabosť dnešného socialistického či ¾avicového hnutia je pochopite¾nejšia v porovnaní s koncom 19. a prvou polovicou 20. storočia. Len vulgarizované chápanie dejín tvrdilo, že vtedajšia ¾avica sa vytvárala tak, že sa ¾udia zjednotili v názore na základnú filozofickú otázku, v podstate o vzťahu základne a nadstavby či o štruktúre štátneho plánu. V tom období bola sila ¾avice v tom, že sa dokázala predstaviť ako prís¾ub odvekej túžby po lepšom svete a tento lepší svet dôveryhodne ponúkala za krátky čas. Základom vtedajšej obrovskej konštruktívnej i deštruktívnej sily ¾avice nebol program, ale kolektívna emócia. Tá sa len čiastočne opierala o program, vyrastala aj z otrasného životného postavenia proletariátu a dedinskej chudoby, z pocitu, či inštinktu solidarity, z potreby robiť niečo, ale i z pocitu obyčajnej mravnosti. Dnešnej ¾avici táto kolektívna emócia chýba. S¾ubuje i ponúka málo. Stala sa etablovanou, tuctovou, nudnou. Je dôležitá, ale slabá. Nie je nosite¾om ideálov, ale znamením rezignácie na ideály. Komplex viny a strachu z ve¾kých zmien jej podviazal fantáziu.
- Odbory predstavujú živelný humanizmus, teda ¾avicovosť. Je to solidarita bez abstrakcie, ktorá nie je založená na čítaní hrubých kníh, ale na všednej životnej skúsenosti. Vidia len do blízka, no vidia úprimne. Vlastne vidia pravdivejšie než profesori, pretože túto skutočnosť nemôže vyvrátiť nijaká špekulácia, ale len zmena životných podmienok.
- K solidarite, teda i k odborárskej práci, vedú dve cesty. Poznanie a mravný rast tvorí jednu, životná skúsenosť druhú. Je zbytočné kázať dospelému pravicovému politikovi o potrebe solidarity ¾udí práce, keï má vrodenú nižšiu schopnosť vcítiť sa do problémov druhých. To nie je nadávka. Triedne rozdiely nie sú dané vlastníctvom výrobných prostriedkov. Mnoho vývojových psychológov na základe desaťročí výskumov dokázalo, že nie každý dokáže dospieť do štádia pochopenia skutočného obsahu ¾udských práv, teda i solidarity. Ak má takýto človek podmienky na budovanie svojej kariéry a zvyšovanie príjmov či už ako minister, alebo redaktor televíznych novín urobí si zo svojho nedostatku výhodný predajný artikel. Keïže je malý cit pre potreby ostatných tovarom, ktorý je potrebný pre ¾udí majúcich moc a majetok, je to kšeft ove¾a lukratívnejší ako hlásanie potreby solidarity.
- Politická kultúra liberalizmu a rastúce rozdrobenie práce znižujú možnosť živelného rastu solidarity. Nezabúdajme ani na to, že napriek všetkým problémom má naša spoločnosť v procesoch globalizácie privilegované postavenie. Vytvorenie dobrých podmienok pre rozvoj najchudobnejších krajín by vyžadovalo prerozdeliť časť bohatstva v ich prospech a to i na náš úkor. V takýchto podmienkach bude rast akcieschopnosti čoraz viac závisieť od intelektuálneho pochopení úskočnosti kapitalizmu a na odvahe sebaobetovania. Zatia¾ chýba potrebné pochopenie i nutná mravná sila. Malú, ale napriek tomu nádej vkladám do nášho vstupu do Európskej únie. Mení sa terén politickej práce, tým myslím jej geografický rozmer. Skutočne dôležité otázky sa nebudú riešiť v Prahe či Bratislave, ale v Bruseli, teda v širšom politickom kontexte ako doteraz. Vybojovať niektoré požiadavky bude vyžadovať h¾adanie spojencov nielen v Řesku, ale aj v ostatných krajinách. Tam na západ od našich hraníc h¾adajú dlhšie ako my silu vzoprieť sa nekultúrnosti kapitalizmu. Navyše entropický rozklad, ktorému podliehajú krajiny po zvrhnutí byrokratického socializmu, sa dá asi zastaviť iba energetickým impulzom zvonka. Je to malá nádej, ale ktovie
- Európa nesmeruje nikam. Smerujú iba ¾udia. A ich budúcnosť existuje v alternatívach. Môžem citovať viacero odborných štúdií, ktoré ukazujú, ako bude vyzerať ïalšia svetová vojna. Napríklad Simon Pearson, ktorý pracoval ako analytik v britskej rozviedke, napísal pozoruhodnú knihu s príznačným názvom Totálna vojna roku 2006. Keby ¾udia skutočne čítali knihu Samuela Huntingtona Zrážka civilizácií, ktorú to¾ko ospevujú naši bojovníci proti Rusku, našli by tam scenár možnej budúcej svetovej vojny. Pod¾a dostupných informácií zbrojné programy a reformy armád niektorých významných ve¾mocí predpokladajú dokončenie príprav na ve¾ký konflikt v roku 2008. Nehovorím to preto, že si myslím, že táto vojna bude. Uvádzam tento príklad pre jeho extrémnosť a zrozumite¾nosť. Chcem iba zdôrazniť, že ¾avicovosť a socializácia Európy je možná, ale iba vtedy, keï si to ¾udia dokážu vydobyť. Dejiny nemajú ani zotrvačník, ani kompas.
Tretia cesta ma dvojakú podobu. V klasickom balení to malo byť niečo iné než kapitalizmus a byrokratický socializmus. Konkrétne demokratický socializmus. Pre mnohých teoretikov, politikov i novinárskych ,,pamfletistov” to bol a je gu¾atý štvorec. Dnes pre ¾udí ako Blair tretia cesta predstavuje skrátka iný kapitalizmus. Akýsi kapitalizmus s ¾udskou tvárou. Zdá sa, že experimenty tohto druhu pohltia klasické problémy liberálnej demokracie: korupcia nových ¾avicových politických elít ktorým zachutí moc i vlastný obraz na televíznej obrazovke a samozrejme moc peòazí a nedostatok prostriedkov na ve¾korysejšie programy. V britskom prípade to bude i neschopnosť vymaniť svoje myslenie z koloniálnej minulosti, pretože labouristický premiér ve¾mi rád používa silácke gestá, pohàdajúc medzinárodným právom. Neverím, že môže existovať ¾avicový politik, ktorý vedie psychologickú vojnu proti obyvate¾stvu vlastnej krajiny v čase bombardovania Juhoslávie či počas vojny proti Iraku pokia¾ tak činí, nie je ¾avicou ani treťou cestou. To by bol skutočne gu¾atý štvorec.
- Funkciou globalizovaného kapitalizmu je zisk, nie demokracia. A nezabúdajte, že liberalizmus sa zmieril s demokraciou až v 20. storočí až keï sa rozšírili stredné vrstvy a rastúca gramotnosť začala sprevádzať možnosť riadiť správanie väčšiny pomocou masovokomunikačných prostriedkov. Kapitál nie je charitatívna organizácia, ani osvetová inštitúcia. Potrebuje demokraciu iba vtedy, keï nemá k dispozícii iný režim, ktorý by mu lepšie zabezpečil maximalizáciu zisku. Videli sme to v Allendeho Řile, dnes vo Venezuele a zajtra to uvidíme v Brazílii
- Hodnotovo je to stále jednoduché: práca a mier. ¼udské práva v ich revolučnej dimenzii, teda sloboda opretá o rovnosť. Podpora tvorivosti a potlačovanie odcudzovania v práci aj v kultúre. Solidarita založená na mravnosti, nie na pokryteckom predstieraní. Ako z takýchto hodnôt urobiť program, je vecou diskusie. Ve¾ký problém je niekde inde ako dosiahnuť, aby ¾udia vybavení týmito humanistickými ideálmi, vyrástli na vrchol mocenských pyramíd.
Carl Gustav Jung, vynikajúci psychoanalytik, kedysi charakterizoval švajčiarsku demokraciu ako ,,chronický stav zmiernenej občianskej vojny”. Ak je to tak, potom je liberálna demokracia iba nástrojom premeny nebezpečných politických konfliktov do spoločensky znesite¾nejších podôb. Nie je to mechanizmus,ktorý by vyberal a vyťahoval tých najschopnejších a najčestnejších smerom nahor cesta k politickým vrcholom je otvorená silným a šikovným. Kde by tí, ktorí po rokoch šarvátok vo vlastných politických stranách, štátnom aparáte a v boji proti ideologickým protivníkom, mali brať fyzickú, intelektuálnu a mravnú silu myslieť na blaho všetkých. Iba náhodou môže demokracia, kde nevedia ani spočítať lístky pri vo¾be prezidenta, pozdvihnúť aristokratov ducha, o ktorých tak pekne hovoril autor americkej Deklarácie nezávislosti Thomas Jefferson. Možno dokonca iba omylom. Aj keï dnes chválime demokraciu ako najlepší zo známych systémov, z h¾adiska potreby posi¾òovania solidarity a mravnosti je to zatia¾ systém ve¾mi nedokonalý.
Slovo č.14/2003, 9. 4. 2003