Řervený Paríž

Druhé Európske sociálne fórum

Radovan Geist

Z prvého Európskeho sociálneho fóra sme mnohí odchádzali nadšení. Alternatívy k dnešnej podobe globálneho kapitalizmu zrazu existovali. Navzájom sa našlo mnoho ¾udí, ktorí chceli meniť svet, a aj nieko¾kí, čo tvrdili, že vedia ako. Bolo krásne ¾ahké uveriť, že iný svet je možný, ba čo viac, že je skoro na dosah. Prišiel čas obzrieť sa späť. Nie vzdať sa ideálov, no vrátiť sa na zem.

Vo Florencii sme pochodovali a kričali „Nie!” vojne. Napriek tomu a napriek celosvetovým demonštráciám vo februári (ich myšlienka sa zrodila práve na ESF vo Florencii) sa „koalíciu odhodlaných” nepodarilo zastaviť.

Vo Florencii sa podarilo vrátiť politiku tam, kam patrí, na ulicu, no ulica sa do politiky nedostala. Všetky tie „iné svety, ktoré sú možné” ostali projektmi na papieri či slovami povedanými do vetra a zatia¾ kráčame v ústrety úžasnému novému svetu globálneho totálneho kapitalizmu.

Aj pre to všetko sa Florencia už nemohla opakovať, Paríž musel byť iný.

Väčšina stretnutí druhého Európskeho sociálneho fóra sa konala na severných predmestiach Paríža – St. Denis, Bobigny, la Villette. Volajú ich červený Paríž. Nielen preto, že pôvodne v nich stáli najmä domy z červenej, neomietnutej tehly – tieto prevažne robotnícke štvrte patria dodnes medzi bašty „červených”, teda komunistov a socialistov. Dalo by sa písať o všetkých tých skvelých či aspoò zaujímavých myšlienkach, ako zmeniť alebo reformovať spoločnosť. O stovkách kampaní za ¾udské práva, proti nadnárodným spoločnostiam, vojne, imperializmu... Omnoho väčšmi ma však trápi, ako to všetko dosiahnuť.

Na rozdiel od Florencie...

Vo Florencii sme kričali „Nie!” vojne. A zakričali by sme si to aj v Paríži, nebyť Chiraca a jeho antiamerického ťaženia. Od humanizmom naplneného pacifistu nenávidiaceho zbrojárskych bossov a bezoh¾adne mocichtivých politikov má ïaleko (Spomínate na prezývku Hirochirac, ktorú dostal po francúzskych atómových pokusoch na atole Mururoa?), no pre svoje vlastné dôvody sa postavil proti vojne v Iraku. A tým vzal trochu vetra z plachiet celej antichiracovskej francúzskej opozícii.

Francúzska ¾avica (nielen tá v politických stranách) ešte nezabudla na druhé kolo prezidentských volieb v lete minulého roka, keï musela protestovať proti Le Penovi, a tým podporiť znovuzvolenie Chiraca. Európske sociálne fórum sa síce nazýva „európskym”, no nutne je aj vnútropolitickou udalosťou, preto muselo nájsť tému, ktorou by zaujalo a zároveò sa odlíšilo. A tak sa hovorilo ove¾a viac o sociálnych právach, Európskej únii, prisťahovalcoch...

Vo Florencii sa v starej pevnosti vytvorilo na pár dní mestečko politických a kultúrnych alternatív. Európske sociálne fórum v Paríži bolo organizované inak – semináre a prednášky prebiehali na štyroch rôznych miestach. Stratil sa tým síce silný pocit koncentrovanej túžby po zmene, ktorý musel minulý rok zasiahnuť hádam každého, na druhej strane, akoby to symbolicky predznamenalo krok, ktorý bude musieť urobiť hnutie ako také – vyjsť z „rezervácie alternatív” do vonkajšieho sveta a nájsť spôsob, ako o zmene nielen hovoriť.

To slovo na „s”

Ústrednou otázkou pre smerovanie sociálneho fóra sa postupne stáva jeho vzťah k politickým stranám. Na jednej strane tu je odpor voči straníckej politike, ktorá už to¾kokrát „zradila masy”, na strane druhej snaha čo najviac rozšíriť rady fóra.

Kompromis prijatý pred fórom vo Florencii – individuálni členovia strán sa smú zúčastòovať na akciách, dokonca sú aj medzi najvyššími predstavite¾mi sociálneho fóra (a každý vie, v akej strane pôsobia), no politickým stranám je „vstup zakázaný” – nemohol vydržať dlho. Ozývajú sa preto hlasy, že strany by mali byť rozdelené na dobré, ktoré sa systémom nenechali skorumpovať a nikdy sa nepodie¾ali na politickej moci, a zlé, ktoré sú súčasťou systému.

Delenie súčasť systému kontra bojovník za slobodu možno fungovalo v Matrixe, no nie v skutočnosti. Niektoré strany sa stanú dobrými vïaka svojej absolútnej neschopnosti komunikovať s verejnosťou a predložiť vlastnú, realizovate¾nú alternatívu. Navyše, takýmto vylučujúcim prístupom si sociálne fórum dobrovo¾ne zaviera dvere pred možnými partnermi.

Svojským spôsobom sa to prejavilo aj v Paríži. Francúzska socialistická strana má u alterglobalistických skupín všetko, len nie dobré meno. V jej snahe spolupodie¾ať sa na organizovaní druhého Európskeho sociálneho fóra bol aj kus politickej vypočítavosti, no zároveò aj ideologickej sebareflexie. Sobotòajšiu demonštráciu jej však francúzski anarchisti riadne „osladili”.

Situácia bola chví¾ami taká napätá, že asi polovica socialistov odišla radšej domov. Možno to považovať za kalich, ktorý si svojou politikou nejako zaslúžili, no rozbité sklo a vyhrážky nie sú práve najkonštruktívnejšou kritikou a takéto „argumenty” určite nepomôžu pokrokovejším skupinám v strane, ktoré musia vybojovať svoju vlastnú vnútornú vojnu o „inú ¾avicu”.

V samotnom sociálnom fóre sa počas posledného roka viedli reči o tom, že by sa malo premeniť na niečo ako medzinárodnú politickú stranu. Vytváralo sa aj niečo (zatia¾ neúspešne) na spôsob stáleho sekretariátu. Hlavným argumentom je, že fórum nechce byť len diskusným klubom, na ktorom sa raz do roka všetci stretnú, povedia si, čo kto urobil zle a ako to oni dokážu omnoho lepšie, a potom zasa „čau o rok”. Myšlienka je to ve¾mi pekná, jej realizácia však minimálne taká zložitá. Nedá sa celkom dobre predstaviť, ako si za jeden stôl sadnú všetky tie strany, straničky, hnutia a iniciatívy a vytvoria akcieschopný celok. A pritom si dokážu zachovať jednu z doteraz najväčších predností sociálneho fóra – rôznorodosť, v ktorej sa rodia alternatívy k jednofarebne projektovanej budúcnosti.

Ako dokážu vyriešiť problém reprezentatívnosti, demokratickosti a efektívnosti rozhodovania, ako prekonajú rozpor medzi vlastnou internacionálnosťou a nutnosťou pohybovať sa v politických priestoroch definovaných národnými štátmi... Ulicu do politiky nemožno dostať tým, že z ulice vezmete pár ¾udí a urobíte z nich nové politické špičky. Treba zmeniť prístup, nájsť spôsob, akým znovu naučiť ¾udí o politike diskutovať, pýtať sa na alternatívy a odmietať naservírované riešenia. Sociálne fórum by mohlo plniť práve túto funkciu miesta na dialóg medzi rôznorodými skupinami, tlaku na politických zástupcov a hrozby, že vždy je tu možnosť nielen vymeniť celú elitu, ale aj zmeniť pravidlá hry.

Pár teplých slov na koniec...

Aby bolo každému jasné, aj z Paríža som si priniesol hàbu letákov a nieko¾ko plagátov s nápismi Fuck capitalism, fuck imperialism či L'Europe sociale ca nous regarde. O nič menej nie som presvedčený, že iný svet je možný a nutný. Keï sa však pozriem na sociálne fórum dnes, nemôžem si nespomenúť na vetu z filmu Gangy New Yorku: „Vždy si bude možné kúpiť jednu polovicu chudobných, aby pozabíjala tú druhú.” Sociálne fórum môže tých chudobných konečne zjednotiť a rok 2003 mu na to dal zas o niečo viac dôvodov, no nesmie sa stratiť v slepých uličkách, ktoré sa pred ním otvárajú.

Život v Disneylande

Žiadny strach. „Nepadol som tak hlboko”, aby som namiesto diskusií Európskeho sociálneho fóra navštevoval atrakcie Disneylandu. Príbeh je to celkom iný. Vo štvrtok večer som sa stretol s mierne schizofrenickým chlapíkom, ktorý ešte prednedávnom pracoval v Disneylande. Pod vplyvom bobú¾ jedného slovenského kríka (hovorím o borovičke) a šišiek zas inej indickej rastliny (hovorím o niečom, o čom sa u nás hovoriť nesmie) mi rozprával o živote „rozprávkového sveta”, v ktorom nič nie je, ako sa zdá, v ktorom každý hrá svoju úlohu a na dokonalosť obrazu dohliadajú nevidite¾ní manažéri. Schizofrénia mu v rozprávaní pomohla – v priebehu minúty sa vedel premeniť na škótskeho klauna, riadite¾a McDonaldu, pekára v pizérii, či Winnieho the Pooh, ktorý bol v jeho podaní sexuálnym nenásytníkom preťahujúcim Snehulienky a Popolušky za kulisami mesta z Pirátov z Karibiku. Lebo to všetko patrilo k Disneylandu.

„Musíš to pochopiť, v Disneylande vládne mágia. Nielen pre návštevníkov, aj pre zamestnancov. Každý musí hrať svoju rolu, inak by to nefungovalo.” Nevedel som rozoznať, či Antoinne hovorí vážne, alebo si z nás všetkých uťahuje. Iste, bola v tom ve¾ká dávka irónie, no „mágia” bola zároveò vysvetlením nezmenite¾ného. „Stál som pred reštauráciou v kostýme škótskeho klauna a pozýval dnu ¾udí. Každé ráno prešiel okolo na svojom autíčku manažér a ja som mu zakýval. – Ahoj Pierre! – Ahoj Antoinne! odpovedal manažér. Jasné, že okrem môjho mena netušil, kto som, a to jediné, čo ho na mne zaujímalo, bolo, aby som každé ráno prišiel načas, obliekol si svoj kostým a stál na svojom mieste. Ale aj tak, obaja sme boli súčasťou tej mágie.”

Pravda, nie úplne rovnakou súčasťou. Disneyland má ïaleko od titulu „dobrý zamestnávate¾”. Odbory nepatria medzi najob¾úbenejšie slová tamojších bossov. Najímajú predovšetkým mladých 20- až 25-ročných ¾udí, ktorí sú ochotní pracovať za ve¾mi nízky plat. Rovnako ako Antoinne väčšinou nemajú vysokoškolský diplom, pochádzajú z chudobných predmestí, a tak sú pred nimi všetky krajšie cesty prakticky uzavreté. „Mal som nízky plat, ale zato, raz som predal tričko Britney Spiersovej a videl som aj mnoho iných slávnych ¾udí – Billyho Holidaya, hviezdy z telky... Disneyland, to je mágia.” Žiara zabávajúcich sa celebrít zakrývala realitu práce za nízky plat a s malými pracovnými právami.

„Občas sa stalo, že niekto odmietol nosiť svoj kostým. No to sa nedalo – bolo súčasťou pracovnej zmluvy, že budeš vždy nosiť kostým, ktorý ti dajú. Veï tým si prispieval k mágii Disneylandu. To je ako v armáde – bojujeme za spoločný cie¾, a tak musíme počúvať tie isté pravidlá. K tomu patrí aj kostým.”

Antoinnovo rozprávanie znelo občas ako úvod do základov globálneho kapitalizmu. Každý hrá úlohu, ktorá mu je pridelená. Rovnako ako v armáde. Netreba o nej premýš¾ať, netreba sa pýtať prečo, treba pracovať. Ve¾ké firmy totiž vedú vojnu – o trh, o zákazníka, o zisky. Tvoje miesto vo vojne určil kontrakt a ten si predsa podpísal dobrovo¾ne. V ideálnom svete globálneho kapitalizmu naozaj nebude treba premýš¾ať. Ak nechceš bojovať za jednu firmu, máš padáka. A potom buï živoriť zo sociálnej podpory (ak, pravda, medzitým vláda nevyhlási, že si nemôže dovoliť podporovať neschopných a neprispôsobivých), alebo sa zamestnať opäť v inej firme. Môžeš zmeniť farbu dresu, nie však pravidlá hry.

Nakoniec, takto svojsky pochopená sloboda funguje aj v iných oblastiach. „Vieš, skoro všetko jedlo v Disneylande je od Nestlé. Ale to je v poriadku, môžeš si vybrať, či chceš palacinky od Nestlé, pizzu od Nestlé, morské špeciality od Nestlé... Nestlé je pripravená na všetky tvoje želania.” Že sa v takomto prostredí len ťažko môžu uplatniť abstraktné predstavy liberálnych ekonómov o konkurencii, dopyte, ponuke a najlepšej cene? Vitaj v globálnom kapitalizme – cenu určuje predajné oddelenie firmy. „Zaujímavé bolo pracovať v zaručene tradičnej talianskej pizzérii. Z vrecka si vybral zmrazenú pizzu, aké v supermarketoch dostať po dve eurá päťdesiat, položil si ju na pás, prešla pecou, a keï si ju dostal upečenú do rúk, rozkrojil si ju na štyri kúsky, každý po šesť euro. Skutočná mágia.”

Mierne schizofrenický Antoinne pod vplyvom bobú¾ a šišiek hovoril o zle platenej práci, neexistencii demokracie v ekonomických štruktúrach, vopred naprogramovanej „slobode”, masovej nezamestnanosti, z ktorej ve¾ké firmy urobili nástroj na oslabovanie pozície pracujúcich, hovoril o až ve¾mi reálnom globálnom kapitalizme, ktorý sa skrýva pod maskou zábavy a mágie. Vždy existuje možnosť, že hnutie, rodiace sa v sociálnom fóre, zlyhá. Možno sa systém ukáže prive¾mi silný, možno si nedokáže udržať jednotu, možno stroskotá na hlúposti jednotlivcov, ktorí sa zhodou okolností dostanú na nejaký dôležitý post... Bude to však ïalší krok ku „globálnemu Disneylandu” – a manažérov v òom bude hrať len úzka skupina.

S každým ïalším stretnutím sa pre sociálne fórum stáva dôležitejšou dilema, ako preniesť idey na úroveò praktickej politiky.

Slovo 47/2003, 21.11.2003