Porážka reformného procesu v Řeskoslovensku sa nekonala 21. augusta 1968. Sovietske vedenie vtedy chcelo jedným úderom zlikvidovať vtedajšie vedenie KSŘ a ŘSSR a okamžite ho nahradiť novým, ktoré by pod¾a „osvedčených” receptov nastolilo v krajine „poriadok”. To, čo sa stalo v auguste 1968, nebolo však pre občanov ŘSSR prehrou, ale morálnym víťazstvom. Lenže Moskva mala v našej krajine vplyvných spojencov...
Nielen české, ale aj naše masmédiá si všímajú osud Karla Hoffmanna, najstaršieho väzòa v Řesku. Dotyčná osoba dala príkaz, aby československé rozhlasové stanice neodvysielali uznesenie politbyra KSŘ z noci 20. augusta, ktoré odsudzovalo okupáciu krajiny vojskami ZSSR a ïalších štyroch krajín Varšavského paktu. Dokument však odvysielal rozhlas po drôte, a tak československá verejnosť s ním bola oboznámená. Neviem však, či niekto upozornil na cynizmus Hoffmannovej obhajoby, tvrdil, že dal príkaz okamžite odvysielať prejav prezidenta republiky Ludvíka Svobodu. Tým sa vlastne priznal, že poznal sovietske plány okupácie krajiny.
Svobodov prejav mal oznámiť, že invázne vojská prišli „potlačiť kontrarevolúciu” a že v krajine je nová vláda, tzv. robotnícko-ro¾nícka, ktorá mala realizovať príkazy okupantov. No prezident Svoboda bol jedným z tých, čo sa postavili na odpor voči invázii, a odmietol zúčastniť sa na realizácii tohto plánu. Napriek Hoffmannovi československé masmédiá zohrali k¾účovú úlohu v nenásilnom odpore proti okupácii.
Okupanti zmenili po neúspechu v auguste 1968 taktiku. Nemalo už ísť o jednorazový úder, ale o pozvo¾né unavovanie a otupovanie sily masového odporu, pozvo¾nú likvidáciu či transformáciu inštitúcií, ich štruktúr a funkcionárov. Išlo nielen o hrozby či iné formy nátlaku, ale aj o ponuku rôznych výhod, o individuálnu i sociálnu korupciu. Zároveò sa spochybòovala myšlienka, že socializmus je reformovate¾ný, „reálny socializmus” bol vyhlásený za to najlepšie. Narastajúca dezilúzia mala za dôsledok ¾ahostajnosť ¾udí k politike a ich sústredenie sa na vlastné súkromie. Hoci sa tento proces nazýva „normalizáciou”, išlo o zabetónovanie nenormálnych pomerov, ktoré už vôbec nezodpovedali vtedajšej dobe, čo sa názorne preukázalo po dvadsiatich rokoch.
V auguste 1968 sa zdalo, že na strane okupantov je iba hàstka kolaborantov. Zabúdalo sa však, že boli rozmiestnení na k¾účových postoch. Vstup vojsk Varšavského paktu posilnil pozície týchto ¾udí v silových rezortoch. Armáda i bezpečnostné orgány boli od roku 1948 budované tak, aby boli povestnou „prevodovou pákou”... Hoci po auguste väčšina lídrov demokratizačného procesu vo svojich funkciách ešte ostala, títo ¾udia mohli kedyko¾vek vetovať akéko¾vek ich rozhodnutie.
Navyše dôležitú úlohu zohrávala samotná štruktúra komunistickej strany. Pojem „demokratický centralizmus” v skutočnosti znamenal, že radoví členovia nemali fakticky žiaden vplyv na politiku strany. Dokonca aj o predsedovi základnej organizácie rozhodovali „hore” a radoví členovia ho mohli iba odsúhlasiť. V roku 1968 mal XIV. zjazd KSŘ túto stranu zdemokratizovať, 21. august 1968 však zmaril jeho konanie.
Obdobie od augusta 1968 do apríla 1969 bolo obdobím postupnej transformácie krajine smerom k realizácii pseudonormálneho stavu. V januári 1969 sa študent Ján Palach pokúsil vyburcovať verejnú mienku krajiny sebaupálením. Ani jeho sebaobetovanie nezabránilo krájaniu „normalizačnej” salámy. V apríli 1969 porazilo na hokejových majstrovstvách sveta československé mužstvo ZSSR pomerom gólov 4 : 3. Davy vyšli do ulíc oslavovať toto víťazstvo. Nejakou „náhodou” pred pražskou kanceláriou sovietskej leteckej spoločnosti Aeroflot bola vtedy hàba dlažobných kociek a „ktosi” tam vytåkol výklad. Nasledovalo ïalšie „krájanie salámy”. 17. apríla bol do funkcie generálneho tajomníka ÚV KSŘ zvolený Gustáv Husák, ktorý s¾úbil, že bude dbať „o obnovu vedúcej úlohy KSŘ v našej spoločnosti”. Alexander Dubček bol presunutý do funkcie predsedu federálneho parlamentu.
Nasledovali čistky v ústredných masmédiách, zakazovalo sa vydávanie časopisov, rušili sa kultúrne zväzy aj iné organizácie, ktoré vznikli v prvej polovici roku 1968. Mocipáni spred januára 1968 až príliš okato dávali najavo svoj triumf.
Už v polovici júna 1969 sa začal šíriť leták s názvom Drahí spoluobčania. Vyzýval na bojkot verejnej dopravy, na bojkot kultúrnych akcií, obchodov, reštaurácií, na bojkot tlače a na päťminútový štrajk 21. augusta 1969. Pod¾a údajov, ktoré sú známe až v dnešnom čase, podobných letákov sa rozširovalo nieko¾ko desiatok druhov. Štátna bezpečnosť za ich šírenie zatkla a vyšetrovala nieko¾ko stoviek distribútorov.
Aj inak sa prejavovalo, že „hustne vzduch”. Dochádzalo k spontánnym štrajkom, čo sa vo vtedajšom žargóne charakterizovalo ako „porušovanie pracovnej kázne”, narastala aj kriminalita. Došlo aj k vykradnutiu nieko¾kých skladov zbraní a výbušnín. To všetko bolo dôvodom na to, aby ministerstvo vnútra začalo chystať protiopatrenia. Vznikol krízový štáb a začali sa cvičiť policajné jednotky, ktoré dostali nielen štíty, prilby, ale aj granáty so slzotvorným plynom.
Masmédiá, ktoré už boli pod úplnou kontrolou „normalizátorov”, začali čoraz nástojčivejšie varovať verejnosť pred prípadnou účasťou na demonštráciách. Gustáv Husák dokonca vyhlásil, že z našej krajiny už ïalej nenecháme robiť „divoký Západ”. Nasledovali však aj iné opatrenia. V obchodoch sa zjavil nedostatkový tovar. Dnes sa už vie, že bol daný príkaz siahnuť do štátnych hmotných rezerv. V obchodoch bolo nebývalé množstvo nielen mäsa, ale aj banánov či iného ovocia.
Najsilnejšie demonštrácie boli v Prahe. Na tradičnom mieste pouličných protestov, pri soche svätého Václava na pražskom Václavskom námestí, sa prvé hlúčiky začali objavovať už 16. augusta 1969. V pondelok - 19. augusta sa na soche objavili heslá „Ivan, go home”, či „21. srpen - den hanby”. Navečer pokojné zhromaždenie prerástlo v hlučnú demonštráciu, ktorej sa zúčastnilo nieko¾ko tisíc ¾udí. Rozhlas i televízia vtedy vysielali prenos zo zhromaždenia ¼udových milícií, kde účastníkov Gustáv Husák vyzval, aby „malomeštiackym dušičkám” ukázali, že tu existuje nejaká reálna sila.
21. augusta mali demonštrácie masový rozsah a konali sa vo väčších mestách po celej krajine. Dnes sa zväčša pripomínajú obete z 21. augusta 1968, no aj pri potláčaní demonštrácií 21. augusta 1969 zahynuli v Řeskoslovensku určite desiatky ¾udí. Hoci režim na potlačenie demonštrácií pripravoval predovšetkým policajné jednotky, nakoniec bola povolaná nielen armáda, ale aj jednotky ¼udových milícií.
Potlačenie demonštrácií v auguste 1969 ukázalo, že pokus o demokratizačný proces v roku 1968 nepodkopal hlavné represívne nástroje režimu - políciu, armádu a justičné orgány. V rozhodujúcich okamihoch sa o ne mohlo normalizačné vedenie oprieť bez toho, aby si na to muselo vyžiadať pomoc sovietskych vojsk. Brutálnych zásahov proti demonštrantom sa zúčastnilo 26tisíc policajtov, 20tisíc vojakov a 40tisíc milicionárov. Svojho času sa v našom parlamente debatovalo o ¼udových milíciách, istý bývalý poslanec tvrdil, že išlo o „nevinnú” organizáciu, ktorá sa iba hrala na vojačikov. Lenže na zabití demonštrantov niesli vinu z prevažnej časti milicionári, ktorí na rozdiel od policajtov či aj vojakov neboli vôbec pripravovaní na zvládnutie týchto situácií.
Na stovky tisícov demonštrantov v uliciach československých miest reagovala mocenská garnitúra promptne. Predsedníctvo Federálneho zhromaždenia po prerokovaní v predsedníctve ÚV KSŘ a na návrh vlády schválilo 22. augusta 1969 Zákonné opatrenie č. 99/1969 „o niektorých prechodných opatreniach nutných na upevnenie a ochranu verejného poriadku”. Platiť začalo hneï. Okrem iných ho podpísal aj predseda parlamentu Alexander Dubček. Verejnosť však po istý však pochybovala, či je jeho podpis pravý. Sprevádzal ho totiž titul RSDr., ktorý Dubček inak nepoužíval. Vedel, akú minimálnu prestíž malo medzi ¾uïmi, ak bol niekto absolventom straníckej školy.
Prvé tri paragrafy poskytovali polícii a prokuratúre výrazne širšie právomoci než doteraz. Išlo hlavne o zjednodušenie trestnej procedúry a zvýšenie trestnej sadzby za „výtržníctvo”, „hanobenie republiky a jej predstavite¾ov” a „hanobenie štátu svetovej socialistickej sústavy”. Obvinený mal obmedzenú právnu pomoc. Z dvoch dní na tri týždne sa predåžila doba „zadržania orgánmi SNB” bez rozhodnutia súdu. Bezprostredne po auguste1969 bolo pod¾a týchto troch paragrafov odsúdených 1 526 občanov (1 186 v českých krajinách, 340 na Slovensku).
Štvrtý paragraf umožòoval okamžité rozviazanie pracovného pomeru (ale aj vylúčenie zo štúdia na vysokej škole) toho občana, „kto svojou činnosťou narušuje socialistický spoločenský systém, a stráca tak dôveru na zastávanie doterajšej funkcie alebo svojho doterajšieho pracovného miesta”.
Táto norma sa potom stala východiskom na odôvodòovanie následnej masívnej vlny čistiek v štátnych inštitúciách, školách, ústavoch Akadémie vied a vlastne aj v samotnom straníckom aparáte. Zákonné opatrenie malo platiť iba do konca roku 1969, v skutočnosti však niektoré jeho ustanovenia ostali na ïalších dvadsať rokov trvalou súčasťou československého právneho poriadku.
Okrem Dubčekovho podpisu nájdeme meno prezidenta Svobodu i predsedu vlády Řerníka. Predovšetkým Řerník prejavil v tejto dobe až mimoriadnu aktivitu. Vtedy sa hovorilo, že chce zohrať podobnú úlohu ako János Kádár pri potláčaní revolty v roku 1956.
Po potlačení demonštrácií nasledovali aj politické kroky, ktoré mali vytlačiť predstavite¾ov demokratizačného procesu z mocenských štruktúr. Podpis spomínaného zákonného opatrenia nezachránil Dubčekovi post predsedu parlamentu, na istý čas musel odísť za ve¾vyslanca do Turecka, až sa napokon ocitol v politickom ústraní. Z politiky musel odísť aj Řerník, po nejakom čase ho na poste predsedu československej federálnej vlády vystriedal Lubomír Štrougal. 25. až 29. septembra sa zišlo plénum ÚV KSŘ.
Z politbyra museli odísť Dubček a Smrkovský, vylúčili 80 členov ÚV KSŘ, ktorí boli obvinení z „pravicového oportunizmu” a napokon bolo prijaté uznesenie o „výmene straníckych legitimácií”. V skutočnosti išlo o čistku v KSŘ, kde mali byť vylúčení všetci čo len trocha podozriví z „reformizmu” a „pravicového oportunizmu”.
Pravda, tí „naozaj verní” obviòovali najmä Husáka z „nedôslednosti”. Sám Husák pred augustom 1968 hovoril niečo iné a jeho vystúpenie na mimoriadnom zjazde KSS v auguste 1968 bolo pre mnohých nepríjemným prekvapením. Signalizovalo, že Husák prešiel od „reformistov” k „normalizátorom”.
Po auguste 1968 sa zdalo, že napriek okupácii sa bude dať niečo spred augusta zachrániť, že sa aspoò niečo z reforiem presadí. Lenže spomínanej „salámovej” taktike pomáhala väčšina predstavite¾ov obrodného procesu. Kriegel, ktorý odmietol podpísať diktát v Moskve, či Mlynář, ktorý v novembri 1968 odstúpil zo svojich funkcií, pretože pochopil, že sa už nedá nič zachrániť, boli výnimkami. Je tu však zaujímavý paradox.
V roku 1987 odstúpil z funkcie generálneho tajomníka ÚV KSŘ Gustáv Husák. Mala to byť reakcia na zmeny v ZSSR. No Husáka vystriedal Miloš Jakeš, jeden z hlavných organizátorov straníckej čistky v roku 1970. K moci sa dostali činitelia „robotnícko-ro¾níckej vlády”, ktorá mala byť nastolená 21. augusta 1968. Lenže v Moskve už bol pri moci Gorbačov. Jakešovo vedenie dokázalo krajinu doviesť iba k novembru 1989, keï už išlo o niečo iné ako o reformu socializmu. Po novembri 1989 sa do politiky vracia Alexander Dubček.
Lenže, trúfam si povedať, že sa ocitá v podobnej situácia ako po apríli 1969, veï aj funkciu dostal tú istú - predsedu federálneho parlamentu. Poučil sa však v tom, že nepodpísal lustračný zákon a to odôvodnil tým, že svojho času podpísal spomínané zákonné opatrenie, čo bola hrubá chyba.
Britské listy, 13. 9. 2004