Obidve predchádzajúce neúspešné vožby prezidenta v Čechách mali svojho prirodzeného favorita. Čaro tretej vožby je v tom, že má favoritov hneď dvoch. Nedá sa vylúčiť, že v piatok bude zvolený druhý prezident ČR.
Toto konštatovanie môže po dvoch neúspešných vožbách znieť prehnane optimisticky, ale obaja kandidáti Václav Klaus a Jan Sokol disponujú tímami, ktoré sú na prvý pohžad schopné vystavať v parlamente potrebnú väčšinu.
Vožba prezidenta v Čechách je dráma, v ktorej najviac priťahuje sociálna demokracia. V dejinách českej politiky neexistovala nijaká politická strana, ktorá by cielene pochovala vlastného prezidentského kandidáta. ČSSD to v uplynulých týždňoch dokázala hneď dvakrát. Z údajov o porážke Miloša Zemana je takmer nemožné zistiť, ako sú poslanecký a senátorský klub ČSSD rozdrobené. Ak prijmeme kuloárne reči v Poslaneckej snemovni, potom by mohlo byť vysvetlením, že desať hodín pred hlasovaním sa stretol Stanislav Gross so svojimi trinástimi vernými a dohodli sa, že dohody neplatia. Potom by odovzdanie týchto hlasov v prvom kole Václavovi Klausovi a v nasledujúcom nikomu mohlo vytvoriť základnú charakteristiku hlasovania v druhej vožbe. Táto špekulácia však nič nevypovedá o príčinách riskantných obratov v správaní sociálnodemokratických poslancov a senátorov. Zostáva však historickou zásluhou súčasného vedenia ČSSD konkrétne Vladimíra Špidlu a Stanislava Grossa, že v Čechách nebol zvolený žavicový prezident.
Morálnym víťazom uplynulých týždňov je bezpochyby ODS. Nedosiahla síce svoj očakávaný ciež, ale ako jediná sa správala vo svojom celku principiálne a jasne. Základnou otázkou piatkovej vožby prezidenta je, či Klaus dokáže zvíťaziť v prvom kole v Poslaneckej snemovni. Všeobecne sa totiž očakáva, že antiklausovská pravica v Senáte dokáže pretlačiť Sokola v hornej komore do druhého kola, papierovo by však mal Sokol zvíťaziť i v dolnej komore. To by však znamenalo, že celá vládna koalícia bude hlasovať podža jednotného scenára.
Klausovu šancu vo vnútri koalície tvorí žavicová skupina v sociálnej demokracii a vybratí jedinci z radov žudovcov a unionistov. Najmä Zemanovo krídlo ČSSD po minulej vožbe, keď ho Špidlova frakcia ponížila pred celou krajinou, sa bude musieť rozhodnúť. Ak chcú v marci na zjazde sociálnej demokracie prejsť do ofenzívy či presadiť Zemana ako kandidáta ČSSD pre priamu vožbu, nemôžu dovoliť zvolenie Sokola. Iba vtedy, keď sa Špidla ukáže ako neschopný postaviť úspešného prezidentského kandidáta, môžu jeho stranícki protivníci zaútočiť na predsednícky post v sociálnej demokracii.
No Klausove šance u žavice neskončili. Vďaka vedeniu sociálnej demokracie idú do tretej vožby dvaja pravicoví kandidáti. Komunisti budú musieť pri svojom hlasovaní hžadať menšie zlo. Predovšetkým pre nich neznamená priama vožba takmer nijaký politický zisk. To by ich mohlo motivovať k tomu, aby vytvorili podmienky na zvolenie jedného zo súčasných kandidátov. Klaus pre nich predstavuje politika, ktorého poznajú ako hovoria niektorí z komunistických poslancov s ktorým je možné nesúhlasiť, ale na ktorého slovo sa dá spožahnúť.
Správanie poslancov a senátorov za Úniu slobody DEU a KDU - ČSL bolo doteraz málo čitatežné. Tieto strany totiž hrali v oboch vožbách odlišné roly. V tej prvej sa sústredili na presadenie svojho kandidáta Petra Pitharta. Po jeho malom úspechu v prvom kole už bolo jasné, že kluby týchto strán neexistujú ako celok. V druhej vožbe sa KDU ČSL a Únia slobody DEU sústredili na deštrukciu. Pripojili sa ku kandidatúre Jarmily Mozerovej, pri ktorej bolo už vopred jasné, že jej úlohou nie je zvíťaziť, ale zabrániť víťazstvu Zemana či Klausa v Senáte.
Ak získa Sokol hlasy celej vládnej koalície, má vežkú šancu byť zvolený niektoré prepočty dokonca hovoria o približne 140 hlasoch v treťom kole. To by však znamenalo, že by sa malo správať rozporuplne nielen vedenie ČSSD, ale aj tí poslanci a senátori sociálnej demokracie, ktorí v minulej vožbe hlasovali za Zemana. Pre komunistov Sokol predstavuje politicky málo známeho pravicového kandidáta s viac ako sporným postojom k sudetským Nemcom, väzbu na katolícku cirkev a nepríjemnú istotu zachovania zloženia prezidentskej kancelárie.
Pre väčšinu parlamentných predstavitežov vládnej koalície môže byť Sokol príťažlivý. Malá pravdepodobnosť, že bude silným prezidentom, vyhovuje členom vlády a užším vedeniam vládnych strán. Jeho pravicové a náboženské presvedčenie je úprimné, čo je mnohým žudovcom i unionistom sympatické. Navyše bol Sokol vybratý skutočne dobre, aby reprezentoval tretí z možných variantov správania sa sociálnej demokracie po nevýraznom uchádzačovi o prezidentský post, ktorým bol Jaroslav Bureš, nastúpil Zeman ako žavicový kandidát, teraz je tu pravicový kandidát.
Dvaja pravicoví kandidáti môžu znamenať také rozštiepenie parlamentu, že sa po piatku ešte viac priblíži priama vožba prezidenta občanmi. Stačí málo keď sa bude žavicová časť parlamentu správať podža svojich ideologických stereotypov, nebude zvolený žiadny z kandidátov tretej vožby. I keď tým nepadá ústavná možnosť ďalších volebných kôl, ochota na tieto experimenty klesá geometrickým radom.
Čaro nechceného, ktoré prináša priama vožba, je spojené s tým, že najsilnejším prezidentským kandidátom zostane i po tejto zmene Klaus. Podža výskumov verejnej mienky vedie už teraz.
ažko si predstaviť, že sa pre priame prezidentské vožby podarí zjednotiť volebné základne vládnej koalície. Zdá sa, že v dueli s Klausom by mohla obstáť iba osobnosť, ktorá je vnímaná ako dôveryhodná, ale nepolitická. Podža mnohých odborníkov je však najpravdepodobnejším víťazom priamych prezidentských volieb riaditež televízie Nova Vladimír Železný.
Všetko však nasvedčuje tomu, že súčasná vláda ČR vstúpi do dejín ako politicky slabá. Pritom napríklad súboj okolo otázky vojny v Iraku vyžaduje jednotu a silnú vôžu. Ekonomické a sociálne problémy sa pravdepodobne zauzlia ešte väčšmi. Vláda vedená sociálnymi demokratmi sa už dnes blíži k rozhodnutiam, ktoré sú v rozpore s programom ČSSD. Nervozita prameniaca z neistoty, či sa môže v Poslaneckej snemovni spoliehať na svoju mikroväčšinu, rozhodne nepovedie k zvýšeniu legislatívnej aktivity vlády. Toto všetko vedie k jednoduchému záveru: vzhžadom na to, že túto krajinu čaká množstvo obtiažnych rozhodnutí, bolo by dobré, keby prezidentom ČR bola silná osobnosť.
V parlamente budú prebiehať rokovania do poslednej chvíle pred hlasovaním. Už predchádzajúce vožby ukázali, že stanovisko vedení strán a klubov samo osebe neurčí, kto ako bude v tajnej vožbe hlasovať. Všeobecne platí, že bude predovšetkým na parlamentnej žavici, či dokáže prejaviť štátnický um priklonením sa k jednému z pravicových kandidátov a ukončí tým volebné utrpenie.
Britské listy, 27. 2. 2003