Stretávame sa vo chvíli, ktorá je vo svetovej histórii mnohými spôsobmi ojedinelá vo chvíli, ktorá je na jednej strane zlovestná a na druhej plná nádeje.
Najmocnejší štát v histórii jasne a zrete¾ne vyhlásil, že chce ovládať svet prostredníctvom sily, čiže dimenzie, v ktorej má jasne navrch. Ak odhliadneme od konvenčnej poklony vznešeným zámerom, ktorá je štandardným (a teda zmysluprázdnym) prídavkom ku donucovaniu, sú jeho vodcovia odhodlaní uskutočniť svoje „imperiálne ambície”. Takto úprimne to nazýva vedúci žurnál zahraničnopolitického establišmentu zrejme teda ide o dôležitú vec. Títo ¾udia evidentne veria, že donucovacie prostriedky, ktoré majú v rukách, sú také obrovské, že môžu opovržlivo prehliadať kohoko¾vek, kto im stojí v ceste. Máme dobrý dôvod veriť, že vojna s Irakom je zamýš¾aná čiastočne ako výstraha pre svet, ukážka toho, čo sa stane, keï sa impérium rozhodne zasadiť úder hoci „vojna” je vzh¾adom na existujúce rozloženie síl nepríliš vhodný výraz.
Táto doktrína nie je nijako nová, ani špecifická pre Spojené Štáty, ale ešte nikdy ju nikto nehlásal s takou otrlou aroganciou prinajmenšom nikto, koho by stálo za to si zapamätať.
Nebudem sa pokúšať odpovedať na otázku, okolo ktorej sa točí toto stretnutie: Ako sa konfrontovať s impériom. Dôvodom je, že väčšina z vás pozná odpoveï aspoò tak dobre, ak nie lepšie, ako ja a to prostredníctvom vašich vlastných životov a vašej práce. Spôsob, ako sa „konfrontovať s impériom” je vytvoriť iný svet, taký, ktorý nebude založený na násilí a podrobení, na nenávisti a strachu. Preto sme sa tu zišli a Svetové Sociálne Fórum nám dáva nádej, že to všetko nie sú len plané sny.
Včera som mal príležitosť vidieť časť ve¾mi inšpirujúcej práce, ktorá bola pre dosiahnutie tohoto cie¾a vykonaná. Bolo to na medzinárodnom stretnutí Via Campesina v komunite MST, o ktorom si myslím, že je to v súčasnosti najdôležitejšie a najvzrušujúcejšie ¾udové hnutie na svete. S konštruktívnymi lokálnymi akciami, ako sú tie, ktoré uskutočòuje MST a medzinárodnou organizáciou spôsobom, aký ilustrujú Via Campesina a Svetové Sociálne Fórum, so sympatiou a solidaritou a so vzájomnou pomocou existuje reálna nádej na slušnú budúcnosť.
Mám aj isté čerstvé skúsenosti, ktoré mi dávajú živý obraz toho, ako by svet mohol vyzerať, ak by imperiálne násilie nebolo obmedzené a odstránené. Minulý mesiac som bol v juhovýchodnom Turecku, dejisku niektorých z najhorších zverstiev strašlivých deväťdesiatych rokov, zverstiev, ktoré ešte stále pokračujú : len pred nieko¾kými hodinami nám oznámili že v blízkosti Diyarbakiru, neoficiálneho hlavného mesta kurdskej oblasti, sa armáda vrátila ku starým spôsobom. Počas 90. rokov boli milióny ¾udí vyhnaných zo zničeného vidieka, pričom desiatky tisíc z nich bolo zabitých a podrobených každému predstavite¾nému druhu barbarského mučenia. Snažia sa prežiť v jaskyniach okolo Diyarbakiru, v neobývate¾ných budovách v biednych slumoch Istanbulu, alebo kdeko¾vek inde, kde sa im podarí nájsť útočisko. Aj napriek novej legislatíve, ktorá návrat teoreticky umožòuje, im zabraòujú vrátiť sa do rodných dedín. 80% zbraní pochádzalo zo Spojených Štátov. Len v roku 1997 poslal Clinton do Turecka viac zbraní ako za celú dobu Studenej Vojny až po začiatok kampane štátneho teroru páchatelia a ich podporovatelia ho nazývajú „protiterorizmom” to je ïalšia konvencia. V čase, keï zločiny vrcholili, Turecko sa stalo hlavným príjemcom amerických zbraní (ak nerátame Egypt a Izrael, ktoré spadajú do samostatnej kategórie).
Roku 1999 Turecko prepustilo túto pozíciu Kolumbii. Dôvodom bolo to, že v Turecku už Spojenými Štátmi podporovaný teror viac-menej uspel, kým v Kolumbii ešte nie. V 90. rokoch mala Kolumbia najhoršie hodnotenie na západnej pologuli, čo sa týka dodržiavania ¾udských práv a bola zároveò hlavným príjemcom amerických zraní a vojenského výcviku a teraz v tom vedie aj na svetovej úrovni. Svetové prvenstvo má aj v iných oblastiach. Napríklad vo vraždách odborárskych aktivistov : viac ako polovica takýchto vrážd na svete sa uskutočòuje v Kolumbii. Takmer pol milióna ¾udí bolo minulý rok vyhnaných zo svojej pôdy. To je nový rekord. Obyvate¾stvo bez domova sa teraz odhaduje na 2.7 milióna. Politické vraždy stúpli na 20 za deò. Pred piatimi rokmi to bola len polovica tohto čísla.
Navštívil som Caucu v južnej Kolumbii, ktorá mala roku 2001 najhoršiu úroveò dodržiavania ¾udských práv v krajine čo je skutočný výkon. Hodiny som tam počúval spovede ro¾níkov, ktorých z ich domovov vyhnala chemická vojna nazývaná „dezinfekcia” uskutočòovaná v rámci americkej „protidrogovej vojny”, ktorú len málokto berie vážne a bolo by naozaj obscénne, keby bola skutočným zámerom toho, čo sa deje. Ich životy a pozemky sú zničené, ich deti zomierajú, trpia na choroby a zranenia. Ro¾níci obrábajú zem vychádzajúc z bohatej pokladnice vedomostí a skúseností, ktoré získali za mnohé storočia a vo väčšine sveta ich predávajú z matky na dcéru. Hoci ide o úžasný ¾udský výdobytok, je ve¾mi krehký a môže byť naveky zničený v priebehu jedinej generácie. Ničí sa tiež jedna z najbohatších biodiverzít na svete, podobná susedným oblastiam Brazílie. Campesinos, domorodci a Afrokolumbijci sa môžu pridať k miliónom v hnijúcich slumoch a táboroch. Keï ¾udia odídu, môžu sem prísť nadnárodné spoločnosti, obrať hory o uhlie a vyťažiť ropu a iné suroviny a potom zmeniť to, čo z krajiny zostane, na monokultúrny agroexport s použitím laboratórne vyvinutých semien, to všetko v krajine obranej o jej bohatstvo a rôznorodosť.
Scény a Caucy a Turecka sa ve¾mi líšia od osláv na zhromaždení Via Campesina v komunite MST. Ale Turecko a Kolumbia sú nádejné a inšpirujúce iným spôsobom : vïaka odvahe a oddanosti ¾udí, bojujúcich za spravodlivosť a slobodu, konfrontujúc impérium na miestach, kde sa ničí a zabíja.
Toto sú niektoré zo znakov budúcnosti v prípade, že „imperiálne ambície” budú pokračovať svojou cestou. Teraz ich urých¾uje aj ve¾kolepá stratégia celosvetovej vlády prostredníctvom sily. Nič z toho však nie je nevyhnutné a dobré modely pre ukončenie takýchto zločinov sú tie, ktoré som už spomenul : MST, Via Campesina a Svetové Sociálne Fórum.
Spektrum problémov, o ktorých sa na Svetovom Sociálnom Fóre diskutuje je pozoruhodne široké, ale myslím, že sa tu dajú identifikovať dve hlavné témy. Jednou je globálna spravodlivosť a Život po Kapitalizme alebo, aby sme to zjednodušili, život ako taký, pretože vôbec nie je isté, že ¾udský druh môže ove¾a dlhšie prežiť pod súčasnými kapitalistickými štátnymi inštitúciami. Druhá téma je s tým spojená : vojna a mier a konkrétne vojna v Iraku, ktorú sa Washington a Londýn v podstate osamote snažia zúfalo uskutočniť.
Začnime s dobrými správami o týchto hlavných témach. Ako iste viete, v Davose práve teraz prebieha konferencia Svetového Ekonomického Fóra. Tu, v Porto Alegre, prevláda nádej, energia, vzrušenie. V Davose, ako nám hovorí New York Times, „nálada potemnela”. Pre „hybné sily” sa už skončil „globálny večierok”. Zakladate¾ Fóra vlastne priznal porážku : „Sila korporácií úplne zmizla,” povedal. Takže sme vyhrali. Už nám nezostáva nič iného len dokončiť posledné drobnosti nielen hovoriť o vízii budúcnosti, ktorá bude spravodlivá a humánna, ale pohnúť sa a vytvoriť ju.
Nemáme si samozrejme nechať stúpnuť slávu do hlavy. Stále je pred nami ešte nieko¾ko ťažkostí.
Hlavnou témou Svetového Ekonomického Fóra je „Budovanie Dôvery”. Existuje na to dobrý dôvod. „Páni vesmíru”, ako sa radi sami nazývali v niekdajších neviazaných časoch, vedia, že majú ve¾ký problém. Nedávno vydali prieskum, ktorý ukazuje, že dôvera vo vodcov sa podstatne znížila. Iba vodcovia nevládnych organizácií majú dôveru jasnej väčšiny. Potom nasleduje OSN a náboženskí vodcovia, potom vodcovia Západnej Európy a ekonomickí manažéri, pod nimi úradníci korporácií a hlboko pod nimi, na samom dne, vodcovia Spojených Štátov s dôverou 25%. To však môže znamenať aj žiadnu dôveru : Ak sa ¾udí spýtate, či dôverujú ¾uïom pri moci, zvyčajne odpovedia už zo zvyku „áno”.
A je to ešte horšie. Prieskum, ktorý sa pred pár dòami uskutočnil v Kanade, zistil, že 1/3 obyvate¾stva považuje Spojené Štáty za najväčšiu hrozbu svetovému mieru. Spojené Štáty získali viac ako dvakrát to¾ko hlasov ako Irák, alebo Severná Kórea a tiež ove¾a viac ako al-Káida.Prieskum bez prísnej kontroly, ktorý uskutočnil časopis Time, ukázal, že viac ako 80% respondentov v Európe považovalo Spojené Štáty za najväčšiu hrozbu svetovému mieru v porovnaní s 10%, ktoré získali Irák a Severná Kórea. Aj keby tieto čísla mali výrazný faktor chyby, stále zostávajú nesmierne dramatické.
Nemusíme pokračovať ïalej, aby sme uvideli, že vodcovia korporácií, ktorí zaplatili po 30 000 dolárov za právo zúčastniť sa pochmúrnych stretnutí v Davose, majú dobrý dôvod dať si za hlavnú tému „Budovanie Dôvery”.
Nadchádzajúca vojna s Irakom nepochybne prispieva k tomuto zaujímavému a dôležitému vývoju. Terajší odpor voči vojne nemá žiaden historický precedens. V Európe je taký silný, že minister „obrany” Donald Rumsfeld označil Nemecko a Francúzsko za „starú Európu”, za niekoho, koho netreba brať na vedomie, evidentne kvôli ich neposlušnosti. „Ve¾ké množstvo iných európskych krajín je so Spojenými Štátmi,” ubezpečil zahraničných novinárov. Toto ve¾ké množstvo je „nová Európa” symbolizovaná talianskym Berlusconim, ktorý má čoskoro navštíviť Biely Dom a teraz sa modlí, aby bol prizvaný za tretie B v aliancii Bush-Blair-Berlusconi. Samozrejme za predpokladu, že sa mu podarí uniknúť väzeniu. Taliansko je s nami, hovorí nám Biely Dom. Evidentne nemajú žiaden problém s tým, že 80% obyvate¾stva je pod¾a posledných prieskumov proti vojne. To len ukazuje, že taliansky ¾ud je tiež „stará Európa” a spolu s Nemeckom, Francúzskom a ostatnými, čo nepoznajú svoje miesto, patrí na smetisko dejín.
Španielsko je oslavované ako ïalší prominentný člen novej Európy 75% obyvate¾stva je pritom pod¾a prieskumu organizácie Gallup zásadne proti vojne. Pod¾a významného zahraničnopolitického analytika Newsweeku to isté platí aj pre najnádejnejšiu časť novej Európy, pre bývalé komunistické krajiny, s ktorými sa (celkom otvorene) počíta, že budú slúžiť americkým záujmom a podkopú opovrhovaný európsky sociálny trh a tamojšie sociálne štáty. Uvádza, že v Řechách a na Slovensku sú dve tretiny obyvate¾stva proti vojne a v Po¾sku by za vojnu bola len jedna štvrtina aj v prípade, že by inšpektori OSN „dokázali, že Irak vlastní zbrane hromadného ničenia”. Po¾ská tlač pre tento prípad uvádza 37 percentnú podporu, ešte vždy extrémne nízku a to priamo v srdci „novej Európy”.
Nová Európa sa čoskoro sama identifikoval v otvorenom liste vo Wall Street Journal. Spolu s Talianskom, Španielskom, Po¾skom, Řechami a Slovenskom teda s ich vodcami, nie s národom tam patrí aj Dánsko (s verejnou mienkou oh¾adom vojny asi na úrovni Nemecka, teda „stará Európa”), Portugalsko (53% proti vojne za akýchko¾vek podmienok, 96% proti jednostrannej vojne zo strany Spojených Štátov a ich spojencov) a Maïarsko (údaje nie sú dostupné).
Skrátka, táto vzrušujúca „nová Európa” pozostáva z určitých štátnikov, ktorí sú ochotní postaviť sa proti vlastnému obyvate¾stvu.
Stará Európa reagovala istými nepríjemnosťami na Rumsfeldovo vyhlásenie, že ide o „problematické” krajiny, nie moderné štáty. Ich reakciu objasnili hlbokomyse¾ní americkí komentátori. Keï sa pozrieme len na národnú tlač, zistíme, že „svetom unavení európski spojenci” nie sú schopní oceniť „morálny postoj” prezidenta. Dôkazom tohto „morálneho postoja” je to, že „jeho poradcovia tvrdia, že misionárske nadšenie” pochádza priamo od tohoto jednoduchého muža oddaného vymýteniu zla zo sveta. Keïže ide o najspo¾ahlivejší a nejobjektívnejší dôkaz, aký si len môžeme predstaviť, bolo by nevhodné vyjadrovať mierny skepticizmus, nehovoriac už o reakcii, akú by v nás niečo podobné vyvolalo u niekoho iného. Hovoria nám, že cynickí Európania nechápu Bushovu čistotu duše a prezentujú ju ako „morálnu naivitu” bez toho aby pomysleli na to, že PR špecialisti v administratíve mohli vytvoriť obraz, ktorý by sa dobre predával. Ïalej nás informujú o tom, že existuje ve¾ká priepasť medzi svetom unavenou Európou a „idealistickým Novým Svetom usilujúcim o vykorenenie ne¾udskosti.” Že toto je hlavnou motiváciou idealistického Nového Sveta, to vieme aj preto, že to tvrdia naši vodcovia. Aký iný dôkaz by sme ešte mohli požadovať ?
Ojedinelé zmienky o verejnej mienke v novej Európe považujú túto záležitosť za marketingový problém. Predávaný produkt je vzh¾adom na svoj pôvod nevyhnutne správny a úctyhodný. Ochota vodcov novej Európy uprednostniť Washington pred vlastným obyvate¾stvom „hrozí izoláciou Nemcov a Francúzov”, ktorí prejavujú spiatočnícke demokratické tendencie a dokazuje, že Nemecko a Francúzsko „nemôžu tvrdiť, že hovoria za Európu”. Hovoria len za ¾udí starej a novej Európy, ktorí ako pripúšťajú tí istí komentátori vykazujú „silný odpor” voči politike novej Európy.
Oficiálne vyhlásenia a reakcie na ne nám otvárajú oči. Jasne ukazujú opovrhovanie demokraciou, ktoré je v histórii charakteristické pre tých, čo cítia, že oprávnene vládnu svetu.
Existuje ve¾a iných príkladov. Keï sa nemecký kancelár Gerhard Schroeder odvážil v posledných vo¾bách zaujať stanovisko obrovskej väčšiny voličov, písalo sa o tom ako o šokujúcom zlyhaní vedenia, ako o vážnom probléme, ktorý Nemecko musí prekonať, ak chce byť akceptované v civilizovanom svete. Problém je v Nemecku, nie v elitách anglo-amerických demokracíí. Jeho problémom je to, že „vláda žije v strachu z voličov a to vedie k tomu, že robí jednu chybu za druhou” hovorca pravicovej Kresťansko-Sociálnej Únie, ktorý dobre pozná skutočnú povahu demokracie.
Prípad Turecka otvára oči ešte viac. Tak ako v celej tejto oblasti, aj v Turecku je odpor voči vojne ve¾mi silný pod¾a posledných prieskumov asi 90%. A až doteraz vláda nezodpovedne brala oh¾ad na ¾udí, ktorí ju zvolili. Úplne sa nesklonila pred intenzívnym tlakom a hrozbami, ktoré používa Washington, aby ju prinútil počúvať svojho pána. Odpor zvolenej vlády voči počúvaniu príkazov zhora dokazuje, že jej vodcovia nie sú skutoční demokrati. Pre tých, ktorí sú príliš tupí, aby pochopili tieto subtílnosti, je tu vysvetlenie bývalého ve¾vyslanca v Turecku Mortona Abramowitza, dnes ctihodného štátnika a komentátora. Vysvetlil nám, že pred desiatimi rokmi v Turecku vládol skutočný demokrat Turguz Ozal, ktorý prekonal „nechuť svojich spoluobčanov voči účasti na Vojne v Zálive.” Ale s demokraciou v Turecku to ide dolu vodou. Súčasné vedenie „počúva ¾ud” a tým odha¾uje svoju nedostatočnú „oddanosť demokracii”. „Nanešťastie,” hovorí : „Spojené Štáty nemajú poruke žiadneho Ozala.” Takže bude nutné dostať do Turecka skutočnú demokraciu prostredníctvom ekonomického škrtenia a iných donucovacích prostriedkov bohužia¾, ale je to nevyhnutné pre to, čo naša elitná tlač nazýva našim „prahnutím po demokracii”.
(Podobnú demagógiu sme mohli pozorovať aj na Slovensku. Americký ve¾vyslanec sa v rozhovore pre denník SME vyjadruje ku referendu o vstupe do NATO takto : „Vláda referenda nie je prejavom demokracie.” pozn. prekl.)
Brazília svedčí o ïalšom prejave skutočných postojov pánov vesmíru ku demokracii. V najslobodnejších vo¾bách na pologuli ve¾ká väčšina hlasovala za politiku, proti ktorej sa ostro stavajú medzinárodní finančníci a investori, Medzinárodný Menový Fond a americké Ministerstvo Financií. Kedysi by to bolo signálom pre vojenský prevrat, ktorý by nastolil vražedný Štát Národnej Bezpečnosti, ako sa to v Brazílii stalo pred 40 rokmi. Dnes by to už nešlo. Obyvate¾stvo Juhu aj Severu sa od tej doby zmenilo a už by to tak ¾ahko netolerovalo. Okrem toho už existujú jednoduchšie spôsoby ako obísť vô¾u ¾udu. Dajú sa využiť neoliberálne nástroje : ekonomická kontrola, odliv kapitálu, útoky na menu, privatizácia a iné nástroje uspôsobené na obmedzenie arény verejného vplyvu. Dúfajú, že tieto prostriedky donútia vlády podrobiť sa diktátu toho, čo medzinárodní ekonómi nazývajú „virtuálnym parlamentom” investorov a verite¾ov, ktorí robia rozhodnutia, obchádzajúc pri tom obyvate¾stvo. Obyvate¾stvo je pod¾a existujúcich princípov demokracie len irelevantná nepríjemnosť.
Keï som už odchádzal na letisko, zas raz som od tlače dostal otázku, prečo je v Spojených Štátoch taký slabý odpor voči vojne. Tento dojem je poučný. V skutočnosti je odpor v Spojených Štátoch, tak ako všade inde, na úrovni, ktorá nemá historický precedens. Nejde len o demonštrácie, prednášky a iné verejné akcie. Napríklad minulý týždeò Chicagská Mestská Rada schválila protivojnovú rezolúciu v pomere hlasov 46:1 a pridala sa tak k ïalším päťdesiatim mestám. To isté platí aj pre iné sektory, vrátane tých, ktoré majú najvyššiu dôveru verejnosti, ako to ku svojmu zdeseniu zistilo Svetové Ekonomické Fórum : nevládne a cirkevné organizácie a osobnosti, až na pár výnimiek. Pred nieko¾kými mesiacmi vydala najväčšia univerzita v krajine výrazne protivojnovú rezolúciu Texaská Univerzita, ktorá sa nachádza hneï ved¾a Georgovho ranča. A mohol by som pokračovať ïalej.
Odkia¾ teda pochádza presvedčenie také rozšírené medzi elitou, že tradícia disentu a odporu je màtva ? Príznačné je, že súčasná situácia sa neustále porovnáva s vojnou vo Vietname. Nedávno to bolo 40 rokov, čo Kennedyho administratíva verejne vyhlásila, že posiela americké vzdušné sily bombardovať Južný Vietnam a začala tak realizovať plán na vyhnanie miliónov ¾udí do koncentračných táborov a program chemickej vojny za účelom zničenia po¾nohospodárskych plodín. Neexistovala vtedy žiadna zámienka o obrane, okrem obrany v zmysle oficiálnej rétoriky : obrany proti „vnútornej agresii” Južných Vietnamcov v Južnom Vietname a ich „útoku zvnútra” (prezident Kennedy a jeho ve¾vyslanec pri OSN, Adlai Stevenson). A nevyvolalo to žiaden odpor. Ešte nieko¾ko ïalších rokov odpor nedosiahol žiadnu zmysluplnú úroveò. Dovtedy stovky tisíc amerických vojakov vytvorilo okupačnú armádu, prebiehalo kobercové bombardovanie husto obývaných oblastí a agresia sa rozšírila aj na zvyšok Indočíny. Odpor medzi elitnými intelektuálmi neopúšťal pole pragmatiky : vojna bola „chybou” a stala sa pre Spojené Štáty príliš drahou. Výrazný kontrast poskytuje koniec 60. rokov, keï sa ve¾ká väčšina verejnosti postavila proti vojne ako „vo svojej podstate nesprávnej a nemorálnej”, nie ako proti „chybe”. Tento pomer sa nemení až podnes.
Dnes, v dramatickom kontraste so 60. rokmi, existuje v celých Spojených Štátoch široký, vytrvalý a zásadný verejný odpor dokonca ešte predtým, ako bola vojna oficiálne vyhlásená. To odráža postupný nárast neochoty tolerovať agresiu a zločiny. Je to len jedna z mnohých takýchto zmien, ktoré prebiehajú na celom svete. Je to časť pozadia pre udalosti v Porto Alegre a zasmušilosť v Davose.
Politické vedenie si tento vývoj dobre uvedomuje. Keï do úradu nastúpi nová administratíva, dostane od spravodajských služieb preh¾ad o svetovej situácii. Je to tajný dokument. O týchto veciach sa dozvedáme až po rokoch. Ked Bush č.1 nastúpil roku 1989 do úradu, malá časť tejto správy prenikla na verejnosť. Bola to pasáž, ktorá pojednáva o „prípade, keï budú Spojené Štáty konfrontované s ove¾a slabším protivníkom” jediným, s ktorým sú ochotné bojovať. Analytici rozviedky tvrdia, že v konfliktoch s „ove¾a slabším protivníkom” musia Spojené Štáty zvíťaziť „rýchlo a presvedčivo”, v opačnom prípade sa zrúti verejná podpora. Je to iné ako v 60. rokoch, keï obyvate¾stvo bolo ochotné bez akéhoko¾vek vidite¾ného odporu tolerovať vražednú a ničivú vojnu po celé roky. Dnes to už neplatí. Aktivistické hnutia posledných štyridsiatich rokov mali významný civilizačný účinok. Jediným spôsobom akým sa dnes dá zaútočiť na ove¾a slabšieho protivníka je vytvoriť masívnu propagandistickú ofenzívu, ktorá tohto protivníka predstaví ako niekoho pripraveného spáchať genocídu, možno dokonca ohroziť aj naše vlastné prežitie a potom osláviť zázračné víťazstvo nad desivým nepriate¾om, vynášajúc pri tom do neba odvážnych vodcov, ktorí nás v poslednej chvíli zachránili.
To je terajší scenár pre Irák.
Prieskumy uvádzajú silnejšiu podporu pre plánovanú vojnu v Spojených Štátoch než kdeko¾vek inde na svete, ale čísla môžu miasť. Je dôležité si uvedomiť, že Spojené Štáty sú jedinou krajinou okrem Iraku, kde sa na Saddáma Hussajna nielen nadáva, ale kde vzbudzuje skutočný strach. Valí sa na nás množstvo strašidelnej propagandy, ktorá nás varuje, že ak ho nezastavíme dnes, môže nás zajtra zničiť. Nasledujúcim dôkazom toho, že vlastní zbrane hromadného ničenia, môže byť „atómový hríb” oznámila v septembri Condoleezza Rice s najväčšou pravdepodobnosťou nad New Yorkom. Nikto zo susedov Iraku, akoko¾vek už nenávidia tohoto vražedného tyrana, sa však nezdá byť príliš znepokojený. Možno preto, že vedia, že výsledkom sankcií je to, že „ve¾ká väčšina obyvate¾stva krajiny mala celé roky príjem stravy spola na úrovni hladu,” oznamuje Svetová Zdravotná Organizácia (WHO) a že Irak je jedným z najslabších štátov v oblasti : jeho ekonomika a vojenské výdaje sú len zlomkov kuvajtských, pričom Kuvajt má len 10% irackého obyvate¾stva a v porovnaní s ostatnými krajinami oblasti vyjde toto porovnanie ešte horšie.
Ale v Spojených Štátoch je to inak. Keï dal v októbri Kongres prezidentovi požehnanie ísť do vojny, bolo to preto, aby „ochránil národnú bezpečnosť Spojených Štátov proti neustálej hrozbe, ktorú pre ne predstavuje Irak.” My sa pred touto desivou hrozbou musíme triasť od strachu, zatia¾ čo sa blízke krajiny sa snažia Irak reintegrovať do oblasti, dokonca aj tie, ktoré Saddám napadol v čase, keï bol ešte priate¾om a spojencom tých, ktorí teraz hrajú divadielko vo Wahingtone a ktorí mu veselo poskytovali pomoc, vrátane prostriedkov na výrobu zbraní hromadného ničenia, a to v čase, keï bol ove¾a nebezpečnejší ako dnes a už mal za sebou svoje najhoršie zločiny.
Seriózny odhad verejnej mienky by mal odhliadnuť od tohoto „faktoru strachu”, ktorý je charakteristický a jedinečný pre Spojené Štáty. Výsledkom by bol realistickejší odhad podpory použitiu násilia a ukázal by, predpokladám, že je zhruba taká, ako kdeko¾vek inde.
Je tiež prekvapujúce, že silná opozícia voči nadchádzajúcej vojne sa tiahne priamo krížom cez establishment. Aktuálne čísla dvoch významných žurnálov zahraničnej politiky prinášajú články od vedúcich postáv zahraničnopolitickej elity stavajúce sa proti vojne. Úctyhodná Amrická Akadámia Vied a Umení vydala dlhú monografiu o vojne. Pokúsila sa podať čo najchápavejší obraz stanoviska Bushovej administratívy a potom ho bod po bode rozobrať. Jedným z rešpektovaných analytikov, ktorých citujú, je vyšší predstavite¾ Carnegieho Nadácie pre Medzinárodný Mier, ktorý varuje, že Spojené Štáty sa so svojimi súčasnými vodcami stávajú „hrozbou pre seba samé a pre ¾udský druh”. Neexistuje tu žiaden precedens.
Mali by sme si povšimnúť, že táto kritika má sklon byť pomerne obmedzená. Týka sa nebezpečenstva pre Spojené Štáty a pre ich spojencov. Neuvažujú s pravdepodobnými dôsledkami pre Iračanov. Ignorujú varovania OSN a humanitárnych agentúr, že milióny ¾udí sa môžu dostať do ve¾mi vážneho rizika v krajine, ktorá je na pokraji prežitia po strašnej vojne zameranej na jej základnú infraštruktúru čo je v podstate biologická vojna a dekáde ničivých sankcií, ktoré zabili stovky tisíc ¾udí a zabránili akejko¾vek rekonštrukcii, pričom len posilnili brutálneho tyrana, ktorý v Iraku vládne. Je tiež zaujímavé, že táto kritika sa neobťažuje spomenúť nadnesenú rétoriku, ktorú máme možnosť počuť o demokratizácii a oslobodzovaní. Kritici pravdepodobne chápu, že táto rétorika je zameraná len na intelektuálov a pisate¾ov úvodníkov, od ktorých sa očakáva, že si nevšimnú, že prípravy k vojne sú sprevádzané dramatickými ukážkami nenávisti k demokracii, a že tiež zabudnú na minulosť tých, čo túto kampaò vedú. Toto je dôvod, prečo sa žiadna s týchto vecí nedostane na pôdu OSN.
V každom prípade sú však hrozby, ktoré trápia kritikov z rád establišmentu ve¾mi reálne. Určite pre nich nebolo žiadnym prekvapením, keï CIA v októbri informovala Kongres, že nevedia nič o spojení medzi Irakom a terorizmom à la al-Káida, ale že útok na Irák pravdepodobne rozličnými spôsobmi zvýši teroristické nebezpečenstvo hroziace západu. Je pravdepodobné, že bude motiváciou pre novú generáciu teroristov túžiacich po pomste a môže tiež donútiť Irak aby uskutočnil už pripravené teroristické akcie. To je možnosť, ktorú americkí analytici berú ve¾mi vážne. Krízový štáb Rady Zahraničných Vzťahov práve vydal správu varujúcu pred pravdepodobnými teroristickými útokmi, ktoré môžu byť ove¾a horšie ako 11.9., vrátane použitia zbraní hromadného ničenia priamo v Spojených Štátoch, nebezpečenstvom, ktoré sa môže stať „naliehavejším vïaka vyhliadke na vojnu Spojených Štátov s Irakom.” Uvádzajú ve¾a príkladov, je to vlastne akási teroristická kuchárka. Nie je však prvá. Podobné vydali rôzni prominentní strategickí analytici už dávno pred 11.9.
Nie je tiež nič neočakávané, že útok na Irak nemusí viesť len ku ïalšiemu terorizmu, ale aj ku ïalšiemu šíreniu zbraní hromadného ničenia a to z jednoduchého dôvodu : potenciálne ciele Spojených Štátov chápu, že neexistuje žiaden iný spôsob ako odstrašiť najmocnejší štát v histórii, ktorí realizuje svoje „imperiálne ambície,” predstavujúc tak vážne nebezpečenstvo ako pre Spojené Štáty samotné, tak aj pre celý svet. Toto varovanie sa objavilo vo „Foreign Affairs”, dôležitom žurnále establišmentu. Prominentní jastrabi varujú, že vojna v Iráku by mohla viesť k „najväčšej ozbrojovacej katastrofe v histórii.” Vedia, že ak Irak vlastní chemické a biologické zbrane, diktatúra ich drží pod prísnou kontrolou. Chápu tiež, že okrem prípadu, keby to bolo posledné útočisko v prípade útoku, Irak s najväčšou pravdepodobnosťou nepoužije zbrane hromadného ničenia, pretože by tak na seba privolal okamžité zničenie. Je tiež nepravdepodobné, že by ich poskytol Usámom bin Ládinom tohto sveta, ktorí by boli obrovským nebezpečenstvom aj pre Saddáma Hussajna samotného, nehovoriac už o reakcii, aká by spustil čo i len náznak toho, že sa niečo také stalo. Avšak vo vojne spoločnosť skolabuje a to sa týka aj kontroly nad zbraòami hromadného ničenia. Ako hovoria experti na terorizmus, tieto zbrane sa „sprivatizujú” a ponúknu na ve¾kom „trhu nekonvenčných zbraní, kde nebude žiadnym problémom nájsť kupcov.” Toto, presne ako hovoria jastrabi, je skutočný „katastrofický scenár.”
Dokonca ešte predtým ako Bushova administratíva začala biť na vojnové bubny oh¾adom Iráku, existovalo množstvo varovaní, že jej avanturizmus bude viesť k rozšíreniu nielen terorizmu, ale aj zbraní hromadného ničenia, jednoducho kvôli ich odstrašujúcemu účinku. Práve v tejto chvíli dáva Washington svetu jednu ve¾mi škaredú a nebezpečnú lekciu : ak chcete byť pred nami v bezpečí, mali by ste napodobiť Severnú Kóreu a stať sa reálnou vojenskou hrozbou, vrátane zbraní hromadného ničenia. V opačnom prípade vás zničíme pri uskutočòovaní našej novej „ve¾kolepej stratégie”, ktorá nenahnala husiu kožu len zvyčajným obetiam a „starej Európe”, ale aj samotnému jadru americkej zahraničnopolitickej elity, ktoré chápe, že „pokusy Spojených Štátov o aktívnu vojenskú konfrontáciu v snahe získať rozhodujúcej výhody urobí zo sveta ove¾a nebezpečnejšie miesto a Spojené Štáty sa stanú ove¾a menej bezpečnými” opäť citát od rešpektovaných osobností elitnej tlače.
Pravdepodobný nárast terorizmu a rozšírenie zbraní hromadného ničenia evidentne vzbudzuje vo washingtonských plánovačoch, v kontexte ich skutočných priorít, len obmedzený záujem. Nie je ťažké predstaviť si príčiny takéhoto postoja a tie nie sú nijak atraktívne.
Podstata takejto hrozby dramaticky vystúpila do popredia minulý október na havanskom summite pri príležitosti 40. výročia kubánskej raketovej krízy, na ktorom sa zúčastnili k¾účoví účastníci z Ruska, Spojených Štátov a Kuby. Plánovači v tej dobe vedeli, že majú vo svojich rukách osud sveta, avšak nová informácia oznámená na havanskom summite bola skutočne prekvapujúca. Zistili sme, že svet pred jadrovou katastrofou zachránil istý kapitán ruskej jadrovej ponorky, Vasilij Archipov, ktorý, keï americké torpédoborce zaútočili blízko Kennedyho „karanténnej línie” na ruské ponorky, odmietol vykoť rozkaz na vypustenie jadrových striel. Keby bol Archipov počúvol, vypustenie striel by takmer určite spôsobilo konflikt, ktorý by pod¾a Eisenhowerovho varovania „zničil severnú pologu¾u”.
Toto strašidelné odhalenie je vzh¾adom na okolnosti obzvlášť aktuálne : korene raketovej krízy spočívajú v medzinárodnom terorizme zameranom na „zmenu režimu”, vo dvoch konceptoch, ktoré sa dnes často vyskytujú v správach. Teroristické útoky Spojených Štátov proti Kube sa začali čoskoro po tom, ako sa Castro prevzal moc a prudko ich vystupòoval Kennedy, čo viedlo k ve¾mi pochopite¾nému strachu z invázie, ako pripustil aj Robert McNamara. Kennedy teroristickú vojnu obnovil okamžite ako bola kríza zažehnaná. Teroristické akcie proti Kube vrcholili v 70. rokoch a pokračovali ešte ïalších 20 rokov. Aj keï sa nebudeme snažiť hodnotiť správanie jednotlivých účastníkov raketovej krízy, nové skutočnosti s dokonalou jasnosťou demonštrujú strašné a nepredvídate¾né riziká útoku na „ove¾a slabšieho protivníka” za účelom „zmeny režimu” a nie je žiadnym preháòaním povedať, že ide o riziká nešemu prežitiu.
Řo sa týka osudu irackého ¾udu, nikto nemôže poskytnúť žiadne dôveryhodné predpovede : ani CIA, ani Donald Rumsfeld, ani tí, čo tvrdia, že sú experti na Irak, skrátka nikto. Možnosti sa tu tiahnú od hrôzostrašných vyhliadok, na ktoré sa pripravujú humanitárne organizácie až po útešné príbehy z dielne PR odborníkov administratívy a ich chóru. Nikto skutočne nevie. Toto je jeden z mnohých dôvodov, prečo slušné ¾udské bytosti neuplatòujú hrozby, alebo násilie ani v osobnom živote, ani v medzinárodných vzťahoch, ak k tomu nemajú dôvody, ktoré pre takéto konanie hovoria so zničujúcou presvedčivosťou. A je isté, že nič ani čiastočne podobné nám v terajšom prípade nikto neposkytol a to je dôvod, prečo odpor ku plánom Washingtonu a Londýna dosiahol také rozmery a intenzitu.
Načasovanie Washingtonskej a Londýnskej propagandy bolo tak prieh¾adné, že sa stalo predmetom diskusií, niekedy dokonca výsmechu, priamo v mainstreamovej tlači. Kampaò sa začala v septembri minulého roku. Predtým bol Saddám strašný človek, ale nebol bezprostredným nebezpečenstvom pre prežitie Spojených Štátov. O „jadrovom hríbe” sa začalo hovoriť až začiatkom septembra. Odvtedy strach, že Saddám zaútočí na Spojené Štáty do¾ahol na 60-70% obyvate¾stva. „Zúfalá urgentnosť útoku na Irák, ktorú Bush vyjadril v októbri, nie je zrejmá z ničoho, čo povedal dva mesiace predtým,” komentuje to hlavný politický analytik z United Press a vyvodzuje z toho zrejmý záver : v septembri sa začala kampaò pre vo¾by do kongresu. Administratíva, povedal : „sa pokúsila udržať a zvýšiť svoju moc politikou medzinárodného avanturizmu, nových radikálnych preemptívnych vojenských stratégií a túžbou po politicky výhodnej a dokonale načasovanej konfrontácii s Irakom.” Kým boli na popredí záujmu domáce problémy, Bush a jeho kohorta strácali pôdu pod nohami je to len prirodzené, pretože vedú vážny útok proti obyčajným ¾uïom. „Ale ajh¾a ! Hoci nenastali žiadne ïalšie teroristické útoky, ani nemáme žiadne dôveryhodné indície naznačujúce bezprostredné nebezpečenstvo, od začiatku septembra sú bezpečnostné otázky zrazu na poprednom mieste.” Nejde len o al-Káidu, ale aj o strašidelnú a hrozivú vojenskú mocnosť, Irak.
Rovnaké pozorovania uskutočnili aj iní. Pre ¾udí, ako sme my, to je pohodlné : môžeme jednoducho citovať mainstreamovú tlač namiesto toho, aby sme predkladali kontroverzné analýzy. Vedúci pracovník Carnegieho Nadácie, ktorého som už citoval, píše, že Bush a spol. uplatòujú „klasickú modernú stratégiu ohrozenej pravicovej oligarchie, ktorá sa snaží odvrátiť nespokojnosť más a presmerovať ju ku nacionalizmu,” podnecovaného strachom z nepriate¾ov, ktorí sú pripravení zahubiť nás. Táto stratégia je mimoriadne dôležitá ak „radikálni nacionalisti” vo Washingtone dúfajú, že sa pohnú ïalej so svojim plánom na „jednostranné ovládnutie sveta za pomoci absolútnej vojenskej prevahy,” zatia¾ čo budú uskutočòovať silný útok na záujmy ve¾kej väčšiny domáceho obyvate¾stva.
Řo sa týka volieb, stratégia ako tak uspela. Vo¾by na jeseò 2002 vyhrali malou väčšinou hlasov, stále to však stačilo na to, aby sa Kongres dostal do rúk exekutívy. Analýzy volieb ukázali, že voliči si vo sociálnych a ekonomických otázkach zachovali odpor voči administratíve, ale potlačili ho v prospech bezpečnostných otázok, čo zvyčajne vedie k podpore autority odvážneho kovboja, ktorý musí na poslednú chví¾u pricválať a zachrániť nás.
Ako nás učí história, pre vodcu bež škrupú¾ je až príliš jednoduché vydesiť verejnosť a dôsledky nebývajú pekné. Je to prirodzený spôsob ako odvrátiť pozornosť od toho, že zníženie daní pre bohatých a ïalšie opatrenia podrývajú nádej ve¾kej väčšiny obyvate¾stva na slušný život pre nich a pre ïalšie generácie.
Keï sa začne kampaò prezidentských volieb, republikánski stratégovia určite nechcú, aby sa ¾udia pýtali na svoje penzie, pracovné miesta, zdravotnú starostlivosť a podobné veci. Radšej by mali chváliť svojho hrdinského vodcu za to, že ich zachránil pred hroziacou záhubou z rúk nepriate¾a kolosálnej sily a za to, že teraz sa ide vysporiadať sa z ïalšou mocnosťou usilujúcou o náš koniec. Mohol by to byť Irán, alebo konflikty v andských krajinách : existuje ve¾a dobrých možností, samozrejme len do tej chvíle, kým ciele sú bezmocné.
Tieto myšlienky sú druhým ja súčasných politických vodcov, z ktorých mnohí sú recyklovaní z Reaganovej administratívy. Znovu rozohrávajú povedomý scenár : dostaòte krajinu od deficitu, takže budete môcť sabotovať sociálne programy, vyhláste vojnu proti terorizmu (ako to urobili roku 1981) a vyvolávajte jedného démona za druhým, aby vás obyvate¾stvo od strachu poslúchalo. V 80. rokoch to boli líbyjskí nájomní vrahovia číhajúci v uliciach Washingtonu na nášho vodcu, potom nikaragujská armáda len dva dni pochodu od Texasu, hrozba taká vážna, že Reagan musel vyhlásiť národnú pohotovosť. Alebo grenadské letisko, ktoré sa Rusi chystali použiť, aby nás mohli bombardovať (ak by sa im podarilo nájsť ho na mape); arabskí teroristi túžiaci zabíjať Američanov kdeko¾vek na svete, zatia¾ čo Kaddáfí plánuje „vypovedať Ameriku z tohoto sveta.” To je Reaganov nárek. Alebo hispánski obchodníci z drogami snažiaci sa zničiť našu mládež, atï. atï.
A zatia¾ dostalo politické vedenie príležitosť uskutočniť domácu politiku, ktorá mala vo všeobecnosti úbohé ekonomické výsledky, avšak zvýšila bohatstvo úzkej skupiny na úkor väčšiny obyvate¾stva tento scenár sa dnes aplikuje znovu. A keïže o tom verejnosť vie, musia sa uchýliť ku „klasickej modernej stratégii ohrozenej pravicovej oligarchie,” ak chcú presadiť svoje domáce a zahraničné programy, dokonca ich možno inštitucionalizovať, takže v čase, keï prídu o moc, bude ťažké ich zrušiť.
Ide tu samozrejme o viac, než o domáce záležitosti ktoré samé osebe nie sú ničím bezvýznamným. Teroristické útoky z 11. septembra poskytli príležitosť a zámienku pre uskutočnenie dlhodobých plánov na ovládnutie irackého ropného bohatstva, hlavnej súčasti zdrojov Perzského Zálivu, ktoré ministerstvo zahraničných vecí roku 1945 opísalo ako „úžasný zdroj strategickej sily a jednu z najväčších materiálnych cien vo svetovej histórii.” Americká rozviedka predpovedá, že ich význam v budúcnosti ešte poraste. Nikdy tu však nešlo o prístup k týmto zdrojom. Tie isté analýzy rozviedky predpokladajú, že Spojené Štáty sa budú spoliehať na bezpečnejšie dodávky zo západnej pologule a Západnej Afriky. Tak isto to bolo po Druhej Svetovej Vojne. O čo tu ide, je kontrola nad „materiálnou cenou”, ktorá najrozličnejšími spôsobmi prinesie Spojeným Štátom a Británii nezmerné bohatstvo a tiež „úžasný zdroj strategickej sily”, čiže páku na „jednostranné ovládnutie sveta” cie¾, ktorý sa teraz otvorene postuluje a desí väčšinu sveta vrátane „starej Európy” a konzervatívneho establišmentu v Spojených Štátoch.
Zdá sa mi, že realistický poh¾ad na svet nám poskytuje dosť rôznorodý obrázok. Je tu ve¾a dôvodov na optimizmus, ale ešte stále máme pred sebou dlhú a ťažkú cestu.
1. 2. 2003
Text překladu na
http://www.zmag.org/Slovak/129.htm
Originál článku :
http://www.zmag.org/content/showarticle.cfm?SectionID=40&ItemID=2938