Klasické teórie slobody prejavu nemohli rátať s otázkami, ktoré nastolil prelom 20. a 21. storočia. Súčasnosť nás v súvislosti so slobodou prejavu stavia pred úlohy, ktoré radikálnym spôsobom menia základnú paradigmu celej problematiky.
Predovšetkým si treba uvedomiť, že éra internetizácie spochybòuje doterajšie stotožòovanie slobody prejavu so slobodou médií. Postavenie médií dnes vychádza z predpokladu, že štruktúra informačného toku v spoločnosti závisí na intenzívnom udržiavaní konkurenčného centra moci voči štátu. Mediálna sloboda potom znamená skôr rešpektovanie vlastníckych práv, ako na to upozoròoval Marx. Tieto práva sa však nevzťahujú na recipienta (čitate¾a, poslucháča, diváka), ktorý je vyradený z vplyvu do pasívnej polohy pozorovate¾a, podobne ako kedysi vo vzťahu k štátu. Médiá v súčasnej spoločnosti už jednoducho prestali byť zárukou slobody. V 20. storočí prerástli do podoby konzervatívnej mocenskej štruktúry, ktorá sa usiluje udržať si komunikačné privilégiá vo vzťahu k verejnosti. A to napriek tomu (alebo práve preto), že rastúci význam internetovej komunikácie čoraz viac spochybòuje potrebu mediálneho sprostredkovate¾a v tomto procese. Sloboda médií (alebo sloboda tlače) nadobudla teda formu obhajoby klasických informačných privilégií, ktoré boli v minulosti nevyhnutné pre udržanie základov občianskej slobody práve tak, ako sú dnes v tom istom smere prekážkou. Médiá vytvorili osobitnú mocenskú zložku, ktorá si osobuje právo určovať myslenie spoločnosti. Sloboda prejavu je dnes totožná skôr so slobodou informácií, ktorá predpokladá úplne odlišné ambície: získať slobodu voči médiám.
V tomto smere je nevyhnutné, aby sme pri slobode prejavu, resp. informačnom práve začali rozlišovať dve základné zložky: aktívnu (právo informovať) a pasívnu (právo byť informovaný). Ekonomické obmedzenia ohrozujú najmä aktívne informačné právo. V zmysle dnes už klasického hesla „kto nie je v televízii, neexistuje” sa stráca právo väčšiny ¾udí byť vypočutý. Osobitné postavenie médií však ohrozuje aj pasívne informačné právo. ¼udskoprávna agenda totiž bližšie nešpecifikuje a nezaručuje právo na pravdivé a neskreslené informácie. Naopak, formulácia o práve na informácie „všetkého druhu” (Řl. 19, ods. 2 Všeobecnej deklarácie ¾udských práv) zvádza k interpretácii ¾ubovo¾nej manipulácie s faktami.
Fundamentálnou podmienkou slobody v 21. storočí sa tak javí právo na neobmedzené zverejòovanie svojich myšlienok, ktoré nám umožòuje až technológia digitálnej komunikácie. Primárnou povinnosťou štátu v nadchádzajúcej ére je zabezpečenie čo najširšieho prístupu k bezprostrednému spojeniu medzi ¾uïmi. Ochraòovať slobodu médií by v takomto prostredí znamenalo pokračovať v nelegitímnom subvencovaní súkromnej moci, ktorá je vo svojich dôsledkoch schopná rovnakej (ak nie väčšej) tyranie ako štát. V najbližšom období bude narastať konflikt medzi túžbou občianskej spoločnosti reflektovať technologickú realitu univerzálnej komunikácie a pokusmi osobitných štruktúr s mediálnymi privilégiami udržať sociálnu moc, ktorú získali v 20. storočí.
Je ťažké vymaniť sa z mentálneho habitu dejín, ale mali by sme si uvedomiť, že doterajšie chápanie slobody prejavu je neudržate¾né. Typickým príkladom artefaktov minulosti je systém licencií a prevádzkovate¾ov vysielania. Systém, ktorý sa na začiatku 20. storočia považoval za technicky nevyhnutný, dnes stráca všetky praktické dôvody takejto regulácie. Dobrým príkladom novej technologickej reality sú mobilné telefóny. Tie rozde¾ujú frekvencie (ktoré predtým používal jeden exkluzívny prevádzkovate¾) takým spôsobom, že každá osoba môže komunikovať so zvyškom sveta bez zasahovania kohoko¾vek iného. Samozrejme, že tento jednoduchý princíp neuznávajú tí, ktorí vlastnia komunikačné privilégiá a ktorí celé generácie korumpovali politickú sféru, aby brzdila preskúmanie nových sociálnych možností. V ére internetizácie sú prevádzkovatelia iba obmedzujúcimi článkami systému, kontrolujú distribúciu a vlastnia siete, nie myšlienky. Musíme si uvedomiť, že revolúcia komunikačnej technológie oprávòuje ¾udí žiadať pre seba výlučné právo kedyko¾vek a kdeko¾vek vytvárať a rozširovať idey, názory, hudbu či obrazy bez akéhoko¾vek mediátora.
Faktickou úlohou médií je zabrániť nám v uplatòovaní tohto práva. Vznešená koncepcia žurnalistiky bojujúcej proti bezpráviu, ktorá prežívala svoju renesanciu naposledy počas aféry Watergate, sa definitívne zrútila. Za pravdu sú dnes uznané len mediálne obrazy. Ak chápeme cenzúru ako vynechávanie alebo zakazovanie istých aspektov faktov alebo dokonca celých faktov, potom propagandistický diskurz je v určitom zmysle slova diskurz cenzúry. Pravda, v demokratických podmienkach sa novinárom nezakazuje vyjadrovať svoje názory a nezakazujú sa ani noviny. Ale fakt, že cenzúra už takto nefunguje, neznamená, že neexistuje. Spočíva len na iných opatreniach.
Jedným z nich je tzv. výroba súhlasu, ktorou sa doteraz najkomplexnejšie zaoberal Noam Chomsky. Vo svojich prácach tvrdí, že existujú filtre, prostredníctvom ktorých sa propaganda dostáva k verejnosti. Hovorí v prvom rade o médiách, ktoré vytvárajú hlavný rámec takejto manipulácie. Dosahujú to rôznymi spôsobmi: selektovaním tém, triedením udalostí, zdôrazòovaním, prízvukom, intonáciou, vytváraním kontextu, filtrovaním informácií, udržiavaním diskusie v istých medziach a podobne. To len potvrdzuje, že môžeme byť manipulovaní množstvom jemných spôsobov, ktoré poznáme i nepoznáme, cítime i necítime, po ktorých dokonca túžime alebo o nich predpokladáme, že sú pravdou o nás samých, o ¾udskej prirodzenosti a o svete vôbec. V takomto systéme nestačí uspokojiť sa s dostupnými faktami, pretože rozsah i kvalita nášho poznania sú výsledkom toho istého vplyvu, ktorý získavanie informácií komplikuje. Máme právo na informácie, ale nie na istotu, že sú pravdivé.
Spôsoby obmedzovania slobody prejavu sa vyvíjajú tak, ako sa vyvíjajú aj formy politickej a sociálnej organizácie. Mocenské zložky prišli na to, že ove¾a efektívnejšie ako kontrolovať médiá je kontrolovať myslenie ¾udí. Mechanizmy kontroly sa vyznačujú nekonečnou rozmanitosťou foriem. Môžu nás kontrolovať už len tým, že nás neinformujú, obmedzujú náš prístup k faktom, takže si neuvedomujeme žiadnu potrebu zaoberať sa problémami alebo vyvinúť nejakú aktivitu. Ale môžu nás kontrolovať aj štruktúrou informácií, vïaka ktorým sme schopní tlieskať silám útlaku, ktoré pochodujú pod zástavou slobody a spravodlivosti. Herbert Marcuse v tejto súvislosti hovorí o pohodlnej bezkonfliktnej demokratickej neslobode. Sociálna kontrola prerástla do takých intímnych sfér civilizácie, že začína obmedzovať aj individuálny protest.
Formálne garantovaná sloboda sa môže stať bezcenná, ak ju nebudeme vedieť využívať. Erich Fromm upozoròoval, že právo vyjadrovať svoje myšlienky má význam iba vtedy, ak sme schopní vlastné myšlienky vôbec mať. Až pričasto zabúdame, že moderný človek sa ocitol v situácii, kedy mnohé z toho, čo si myslí a hovorí on sám, je to isté, čo si myslí a hovorí každý iný. Strácame schopnosť myslieť originálne, sami za seba, teda jedinú vlastnosť, ktorá dáva zmysel požiadavke, aby nikto nemal právo zasahovať do nášho prejavu alebo spôsobu myslenia. Sloboda kritizovať sa v takejto spoločnosti relativizuje zvláštnou požiadavkou tolerancie voči kritizovanému javu. Právo bojovať proti zlu sa podmieòuje právom páchať ho. Tým sa umàtvuje akýko¾vek sociálny pohyb. Sloboda vo¾by sa tak stáva akýmsi druhom konzumu. Výber je taký bohatý, že naše zmysly strácajú schopnosť postrehnúť malú pascu: nejde o alternatívy, ale o varianty tej istej ponuky. A to platí tak o pracích práškoch a zubných pastách, ako aj o politických programoch. Podliehame verejnej mienke, chceme byť súčasťou väčšiny a našim vlastným skúsenostiam neraz veríme až potom, čo ich potvrdili médiá. Je to svedectvo o rastúcej neschopnosti indivídua vydržať sám žiť.
Pravdupovediac, dnes nikto nepozná všetky funkcie masmédií, lebo tieto funkcie sú vo svojom celku pod¾a všetkého také všeprenikajúce a také subtílne, že ich nemožno dosiahnute¾nými metódami sociálneho výskumu zachytiť. Empiricky je však možné zistiť, že masmédiá neprispeli k rozšíreniu a oživeniu diskusie v primárnych okruhoch verejnosti, ale pomohli skôr k ich premene na celý rad odbytových trhov pre myšlienky šírené v masovej spoločnosti. Nemám na mysli len väčší počet tých, ktorí verejnú mienku dodávajú v porovnaní s počtom tých, ktorí ju prijímajú, ani zmenšenú možnosť reagovať na prejavené názory. A nemám na mysli ani prudkú banalizáciu a stereotypizáciu našich zmyslových orgánov, na ktoré tieto prostriedky apelujú. Mám na mysli skôr psychologickú negramotnosť, ktorú masmédiá umožòujú. Najmä televízia nás udržiava v stave, ktorý Charles Wright Mills nazval ideologická lojalita. Vytvárajú sa všeobecné stereotypy, ktoré prispievajú k tomu, že určité názory prijímame a odmietame nie pre ich logickú dôslednosť, ale pre ich emocionálnu afinitu. Masmédiá poskytujú množstvo informácií o tom, čo sa deje vo svete, ale len málokedy umožòujú recipientovi, aby svoj každodenný život uviedol do súvislosti s týmito skutočnosťami. Správy, ktoré novinári podávajú o verejných problémoch, spravidla nespájajú s ťažkosťami, ktoré cíti jednotlivec. Nedávajú teda človeku takmer nijakú možnosť, aby vlastným rozumom prenikol duševné napätie, ktoré vzniklo buï v jeho vnútri alebo vyvstalo v spoločnosti a v òom sa iba odráža. Naopak, masmédiá človeka rozpty¾ujú a znemožòujú mu, aby porozumel sám sebe alebo svetu, v ktorom žije.
Řoraz väčší vplyv nadobúdajú tézy o depolitizácii verejnosti, o údajnej potrebe nezaťažovať a nedráždiť ¾udí politickými otázkami. Toto úsilie premyslene podporuje tie najprimitívnejšie ¾udské pudy, a tak sa z verejného života vytrácajú analýzy či diskusie, ktoré sú nahradzované čistou zábavou, banálnym rozprávaním a klebetami. Významnú úlohu v tomto procese zohrávajú opäť médiá. Tie dávajú prednosť boju pred debatou, polemike pred dialektikou a ak sa aj pokúsia nahradiť občianskej spoločnosti absentujúcu diskusiu, robia to formou sugestívneho dialógu, v ktorom sa nevymieòajú sa názory, ale formy prejavu, nepoužívajú sa argumentačné, ale zosmiešòovacie metódy. Uprednostòuje sa konflikt medzi osobami na úkor konfrontácie ich argumentov, politický efekt prejavov na úkor ich obsahu, čím sa posilòuje názor, že verejnosti patrí zábava a elite rozhodovanie. Zámerom je, aby sa občan zaujímal viac o hráčov ako o to, o čo v tejto hre ide.
Rozhodovanie o najdôležitejších témach spoločnosti sa dnes presúva do rúk osobitnej vrstvy „expertov”, ktorí sú pripravení bez oh¾adu na skutočnú kvalifikovanosť v danom odbore kedyko¾vek a o čomko¾vek vysloviť kategorické súdy v intenciách potrieb mocenskej elity. „Výrobu expertov” zabezpečujú médiá, ktoré redukujú akademickú obec na obmedzený okruh spo¾ahlivých tvárí. Pierre Bourdieu nazval týchto účelových špecialistov na myslenie fast-thinkers. Sú to ¾udia, o ktorých novinári vedia, že ich môžu kedyko¾vek pozvať do televízneho štúdia, vedia, že nebudú robiť problémy, že plynulo zodpovedajú všetky sugestívne otázky. Experti patria k najspo¾ahlivejším sluhom moci a v mentálnej rovine vykonávajú tú istú funkciu, aká vo fyzickom zmysle kedysi patrila drábom. Aj oni sa výrazne podie¾ajú na kontrole myslenia.
Súčasný režim vytvára a podporuje človeka bez svedomia a presvedčenia, človeka, ktorému imponuje, že môže byť bezvýznamnou súčasťou ozubeného kolesa ve¾kej organizácie. Vzdáva sa závažných otázok, vzdáva sa kritických poznámok, vzdáva sa vášnivých záujmov, vzdáva sa všetkého, čo by mohlo komplikovať jeho povrchne príjemnú existenciu v tejto organizácii. No vyhýbať sa otázkam je proti ¾udskej prirodzenosti. A tak je človek napriek všetkým virtuálnym atrakciám režimu napokon predsa len znepokojený a nešťastný. Môže si vybrať len medzi životom ako tragickou náhodou a životom ako tragickým zámerom. Ak aj máte vlastnú mienku, vo vnútri tohto systému na nej ve¾mi nezáleží, lebo celá organizácia je založená na tom, že názory sa neberú príliš vážne. Vaše názory sú hodené na trh, kde sa mení ich váha. Aj falošní priatelia humanity a slobody sú tu oceòovaní rovnakým spôsobom. Závažnosť kritiky sa banalizuje poukazovaním na vašu individuálnu psychózu, takže sa v konečnom dôsledku vyhodnotí ako paranoická. Řin, ktorý neprinesie okamžitý výsledok, sa tu automaticky stáva bezvýznamným. Tento systém sa nemôže správať inak, lebo ak chce prežiť, musí pochovať pravdu do závoja poloprávd, trivialít a zmätku. Udržiavanie lží a ilúzií je najdôležitejšou úlohou moci. Dôsledkom tohto stavu je predpoklad, že nie sme vinní za naše správanie v systéme. Namiesto odpovedí h¾adáme ospravedlnenia. Extrémna tendencia ku konformizmu a poslušnosť voči autorite bola akceptovaná ako všeobecná morálna norma. Kontrola a nesloboda teda rastie zo dòa na deò nie na základe direktívnych nariadení a represívnych opatrení, ale ako výsledok širokého spoločenského konsenzu, ktorý akceptovala verejnosť v dôsledku neschopnosti jednotlivcov stáť proti väčšine. Tento konsenzus vyprodukoval súbor samozrejmých právd, ktoré sa pri absencii ich akejko¾vek verifikovate¾nosti stávajú vierou. A tak s¾ubujeme vernosť demokracii, hoci nás poháòa motív zisku, mocenskú svojvô¾u považujeme za dodržiavanie právneho poriadku, rozširovanie imperiálneho vplyvu vyhlasujeme za podporu utláčaným, utajovanie dôležitých informácií nazývame informačnou kampaòou a všestranné poníženie človeka označujeme za jeho definitívne oslobodenie. Moc v zajatí vlastných lží musí falšovať falšovať minulosť, falšovať prítomnosť, falšovať budúcnosť. Takáto viera na hranici absurdnosti zodpovedala v minulosti iba psychotickým diktatúram.
Informačná spoločnosť pripravila rozvoju osobnosti netušenú pascu. Řlovek sa síce oslobodzuje od starých nepriate¾ov, od vonkajších obmedzení osobnej slobody, ale o to viac mu unikajú vnútorné faktory, ktoré blokujú všestrannú realizáciu jeho osobnostných parametrov. Už Fromm ironizoval dojemnú poveru, že poznanie sa dosahuje prísunom nových a nových faktov. Tieto fakty nám totiž ponúkajú bez vzájomného vzťahu, čím utlmujú myslenie. Inými slovami, informácie môžu byť pre poznanie takou istou prekážkou, ako ich nedostatok. Vhodným príkladom je televízne spravodajstvo, ktoré ochromuje schopnosť myslieť kriticky tak, že rozbíja akýko¾vek usporiadaný obraz o svete. Televízia je schopná ukázať nám výbuch násilia na Blízkom východe a hneï po òom zaradí zábery populárnej speváčky, ktorá porodila dieťa. Správy tak strácajú svoju zvláštnu kvalitu, ktorú majú len ako časti usporiadaného celku. Takéto aktuality si ponechávajú len abstraktný, kvantitatívny význam, takže divák prestáva mať ku všetkému, čo na obrazovke sleduje, ozajstný vzťah. Moc je mocou nad vedomím dvíha varovný prst spred polstoročia George Orwell a zároveò nám tým pripomína, že poslušnosť už v tomto prípade nestačí. V takto zmanipulovanej realite vám pri počúvaní oficiálnych správ rozdiel medzi pravdou a lžou nebude pripadať dôležitý. Pravda už dnes môže byť naozaj čoko¾vek. Napokon, o skutočné informácie ¾udia prestávajú prejavovať záujem. Správy sa stali spotrebným tovarom, ktorý sa musí vyrábať ako jogurt alebo krmivo pre psov.
Ako vidno, zápas za slobodu prejavu sa ešte ani zïaleka nekončí. Nadobúda len nové parametre a vytyčuje nové priority. Stanoviť ciele tohto zápasu je by sa malo stať predmetom širšej diskusie. Ale jednou z hlavných úloh rozhodne zostáva vymanenie sa spod mediálnej manipulácie, oslobodenie osobnej integrity jednotlivca a získanie individuálnej moci nad informáciami.
(Řlánok je skráteným spracovaním rozsiahlej štúdie, ktorá vyjde v odbornom časopise Otázky žurnalistiky č. 3 4/ 2003)
Převzato z http://www.changenet.sk/, 1. 12. 2003